Zážitok, na ktorý nezabudnem
V predchádzajúcej časti som písal o nočných paralýzach, ktoré ma najprv otravovali, ale neskôr podnietili k zážitku, na ktorý nezabudnem. Keď som bol už plný informácií o astrálnom cestovaní, tak som bez akejkoľvek prípravy chcel v jeden večer nadšene astrálne vycestovať.
Ľahol som si teda okolo 23:00 do postele, zhasol svetlo po ľavej ruke a začal som si vsugerovávať, že chcem astrálny zážitok. Sugestívnu formulku som si naozaj húževnate povedal asi 100 krát. Nasledovalo uvoľňovanie teľa ktoré vyvrcholilo v to, že som telo vôbec nevnímal a ani sa to nedalo. V tomto stave som začal myslieť na pre mňa tak známy bzukot v hlave. Stále som na neho myslel, ale nič sa neudialo. Bol som sklamaný, tak som zaspával. Keď som už spal, prebudil ma ten známy bzukot v hlave, ale tento nebol ako tie predchádzajúce. Počas celého bzukotu ma prevádzal tlak na celom tele, ktorý nedokážem opísať. Opísať sa len dá to, ako som cítil ako zovieram čeľusť. Ak teraz silno zakúsnete, budete počuť napnutie svalov. Tento zvuk som ja počul počas toho nesmierneho tlaku. Bzukot bol tak isto neznesiteľný, ale nechcel som aby to skončilo, nechcel som vlastne nič. Ja som nedokázal myslieť. Takýchto tvrdých paralýz prišlo po sebe tento ráz až 5. Pri posledných troch už sa fakt ten tlak nedal znieť a tak isto nemusím písať, že silný bzukot mi nebol dva krát príjemný.
A potom zrazu to prešlo a ja som ležal na chrbte. (Až v tejto chvíľke po roku od toho zážitku si uvedomujem, že ako je možné že som sa zobudil, keď vždy po nočnej paralýze znova zaspím?) Ako som tak ležal, tak som chcel zažať lampu, ktorú mám pri ľavej ruke zavesenú na stene. Náhle som zistil, že som úplne slabý, ale nakoniec sa mi podarilo stlačiť zapínač. V tej chvíli, ako som to spravil vyhodilo poistky a počul som ako vo vedľajšej izbe priam puklo v reproduktoroch rádia. To zobudilo brata. Počul som ako sa postavil a išiel najprv rozsvietiť hlavné svetlo, aby zistil ,čo sa stalo. Svetlo ale nešlo rozsvietiť a tak si ospalý išiel naspäť ľahnúť. Chcel som sa postaviť, ale tá slabosť mi nedovolila ani sa pohnúť.
Začal som mať pocit, že nie som v izbe sám, mal som pocit že ma ,,niečo“ sleduje. Tak som aspoň troška naklonil hlavu k oknu. Mám tušenie, že som tam čosi videl. Tak som sa plný odhodlania (a pomaly už aj strachu), akosi nemotorne dokázal prevrátiť celé telo k oknu. Nič tam nebolo, tak som teda zavrel oči. Strach sa ale stupňoval, tak som ich znova otvoril. Zase nič. Tak som oči znova zatvoril ale už plný strachu.
Zase som ich otvoril, ale teraz som nevysvetliteľne dýchal ako po zadržanom dychu a ešte zarážajúcejšie bolo, že som bol otočený smerom k stene! V prvej chvíli mi napadlo, či som vlastne realite. Tak som rýchlo rozsvietil lampu. Tá na moje prekvapenie svietila. Ďalej som sa hral s rukou a bol rád že v ňej mám silu. Posadil som sa na posteľ. Nemohol som uveriť v to, čo som práve zažil. Veď som zatváral oči otočený smerom k oknu a keď ich potom asi o 3 sekundy otvorím, som otočený k stene. Nemohol som veriť tomu, aké to bolo reálne. Bolo to také reálne, že som ani vlastne nevedel, čo bola ,,skutočná realita“. Tento zážitok ma v tedy aj dosť vydesil, ale teraz z odstupom času by som ho veru rád zažil znova. Bohužiaľ od toho zážitku už nikdy nebola žiadna nočná paralýza ani nič podobné.
Čo sa to vtedy stalo som sa pýtal mnohých, ale nikto mi nedal uspokojujúcu odpoveď. Možno je to tak dobre a možno nie. Takýto zážitok by som mohol všetkým priať, mohlo by to upevniť ich vieru v ,,nenormálne veci a stavy“ ale zase na druhej strane by to mohlo uškodiť ich psychike.
Z tohto môjho zážitku plynie, že ten kto naozaj veľmi chce niečo zažiť, tak niečo zažije. Nemusím zažiť presne to čo chcel, ale zažije niečo neočakávané čo mu môže dať tiež nejakú tú skúsenosť.
Zdroj: http://www.um.zonax.sk/zazitok-na-ktory-nezabudnem/