Stručné dejiny prešľapov Katolíckej cirkvi a kresťanov

Katolícka cirkev a kresťanstvo. Hotový symbol morálky a príkladného života. Najprv boli prenasledovaní, potom začali prenasledovať. Nepochybne vykonali mnoho dobrého, no naozaj toho bolo toľko, aby sa mohli pasovať za morálnu autoritu? A koľko prešľapov táto morálna autorita spravila? Dosť nato, aby sa jej tento titul odobral? Poďme sa pozrieť na zopár prešľapov tej slávnej Katolíckej cirkvi, ale aj kresťanov všeobecne. Myslím, že to bude zaujímavé.

391 n. l. – Bola kresťanmi vypálená jedna z najväčších knižníc sveta v Alexandrii, ktorá obsahovala 700 tisíc zvitkov rukopisov.

415 n. l. – Slávna grécka Hypatia bola zavraždená fanatickými mníchmi, ktorí ju odvliekli do kostola, strhli z nej šaty, odvliekli ju do kresťanského chrámu a vydali strašnej poprave: ostrými mušľami a črepinami roztrhali na kúsky jej telo, jej ostatky vyniesli z chrámu, porozhadzovali po meste, alebo spálili.

435 n. l. – Dňa 14. novembra vydal cisár Theodosius II zákon, podľa ktorého mal byť popravený každý „kacír“ v Rímskej ríši. Trest smrti platil pre všetkých „kacírov“ a pohanov. Za jediné nekresťanské náboženstvo bol považovaný iba judaizmus.

Už v 6. storočí sa rímsky biskup vďaka darom a dedičstvu kráľov a šľachty stal najbohatším pozemkovým vlastníkom v Taliansku. Pápež Gregor I. Veľký (590 – 604) položil základy svetskej moci pápežov. Podstatne zväčšil majetok cirkvi a zaviedol systematickú správu jej územia. Za skutočného vlastníka pápežských statkov sa tradične pokladal apoštol Peter, preto statky rímskeho biskupa niesli meno Patrimonium Petri (majetok Petrov).

757 – 767 n. l. – Objavil sa dokument nazvaný Konštantínova donácia. Malo ísť o testament Konštantína Veľkého z roku 324 n. l., ktorý určil pápeža za duchovnú hlavu cisárstva a správcu západnej časti ríše.

Konštantínova donácia bola falzifikátom, na základe ktorej si pápeži až do 15. storočia robili nárok na nezávislú moc v Taliansku a na nadradené postavenie pápežstva nad svetskou mocou. Pápeži ju používali aj pri neskorších vyhrotených sporoch s konštantinopolským patriarchom ako argument. Neskôr, v 15. storočí, sa ukázalo, že Konštantínova donácia je falošná, že je to dokument, ktorý iba neskôr vyrobili neznámi tvorcovia, ale od Konštantína nepochádza.

782 n. l. – Karol Veľký, keď potlačil saské povstanie, dal vo Verdene pri rieke Aller (Dolné Sasko) popraviť 4500 Sasov, ktorí neboli ochotní prijať kresťanstvo.

800 n. l. – Na Vianoce roku 800 pápež Lev III. korunoval Karola Veľkého v rímskej katedrále sv. Petra za cisára rímskeho, čím si nárokoval moc nad svetským vladárom.

896 n. l. – Nástupca pápeža Formozusa, pápež Štefan VII. (896–897) dal vykopať 9 mesiacov starú mŕtvolu svojho predchodcu, ktorú obliekli do slávnostného pápežského odevu, posadili na trón a takto súdili za priestupky proti cirkevnému právu. Išlo o takzvaný posmrtný synód.

Pápež Teodor II., ktorý bol v úrade počas 20 dní v novembri 897 anuloval verdikt Synody s mŕtvolou. Formozovo telo vrátili do Baziliky svätého Petra, kde ho obliekli do pápežského rúcha a vrátili do krypty. Neskôr pápež Ján IX. (898–900) vyhlásil všetky posmrtné procesy za nezákonné.

903 – 911 n. l. – Kardinál Krištof zosadil a uväznil pápeža Leva V, ktorý tam zomrel.

Sergius III. (904 – 911) sa stal pápežom z vôle mocnej rodiny, na čele ktorej stál rímsky patricij Theofylakt.

Vo Vatikáne prebehol puč a Sergius III. sa zmocnil pápežského stolca. Pomohla mu aj rímska krásavica Marozia, súložnica mocného markrabeta Adalberta z Toskány. Táto epocha bola pomenovaná ako vláda prostitútiek a pornokracie. Pápež Sergius III. zase zrušil rozhodnutia Teodora II. a Jána IX., potvrdil rozsudok nad Formozom a nechal na náhrobok Štefana VII. vytesať oslavný epitaf.

931 n. l. – V roku 931 mala Marozia ešte toľko vplyvu, že pomohla svojmu 25-ročnému synovi, ktorého mala s pápežom Sergiom III. Ten sa stal pápežom s menom Ján XI. (931 až 933).

955 n. l. – pápež Ján XII. sa rád oddával divokým radovánkam a a z lateránskeho paláca urobil nevestinec.

Rád sa obklopoval krásnymi ženami a mužmi. Usporadúval orgie, kde sa aj veľa pilo. Jedného 10. ročného chlapca nechal vysvätiť za biskupa a svojho koňa vraj menoval senátorom. Svojim milenkám rád rozdával pozlatené kalichy z rímskych kostolov. Viedol aj dobyvačné vojny, ale moc sa mu v nich nedarilo. Rozhnevaní Rimania ho vyhnali z mesta, avšak Ján XII. sa onedlho vrátil a všetkým odporcom nechal odrezať nos a jazyk.

966 n. l. – Za vlády pápeža Jána XIII. cisár Oto vyplienil Rím a povstalcom vyškrabal oči a ostatných obesil.

1. Križiacka výprava

1096 n. l. – Gróf Emicho z Nagehau zhromaždil nemeckých sedliakov a v máji 1096 dorazili do miest Mainz a Speyer, kde žili veľké a zámožné židovské obce. Židia, „Bohovrahovia“, sa stali prvými obeťami Emichovej misie. Tí ničili, rabovali, zabíjali, tehotným ženám rozpárali bruchá a deti pozabíjali.

24.06.1096 n. l. – V Belehrade, kde sa začínalo územie byzantského cisára, nebol cisársky veliteľ mesta asi informovaný o príchode križiakov, tak ich dal zatknúť. Práve vtedy dorazil do Semlina (predmestia Belehradu) dav križiakov a keď sa dopočuli, že ich kumpánov zatkli, tak povraždili 4000 tisíc obyvateľov, Uhrov.

Jún 1098 n. l. – Križiaci dobyli Antiochiu. Pre nekresťanských obyvateľov to znamenalo rozsudok smrti. Povraždili niekoľko tisíce moslimských obyvateľov – mužov, ženy, deti.

12. December 1098 n. l. – Križiaci dobyli mestečko Maarat an-Numan na území dnešnej Sýrie, kde rozpútali masaker. 22 000 mŕtvych.

15. 07.1099 n. l. – Podarilo sa dobyť Jeruzalem. Križiaci si vybili zlosť na židovských a moslimských obyvateľoch. V Gesta Francorum sa písalo: „Takmer celé mesto bolo posiate ich mŕtvymi telami. Saracéni, ktorí prežili, vynášali mŕtvych pred dvere a vŕšili ich na hŕby vysoké ako domy. Také vraždenie pohanov ešte nikto nikdy nevidel, všade horeli hranice, jedná ako druhá, a len sám Boh vie, koľko ich bolo.“

12.08.1099 n. l. – Bitka pri Aškelone je považovaná za poslednú vojenskú akciu prvej križiackej výpravy. Pri nej bolo pobitých asi 10 000 nepriateľov.

Ďalšie výpravy

1147 n. l. – Kresťanské spoločenstvo zorganizovalo druhú križiacku výpravu, ktorá sa tiež nazýva Venedská, a poslalo križiakmi proti polabským Slovanom, napriek skutočnosti, že mnoho z polabských a pomorských slovanských krajín v tej dobe už boli kresťanské, prinajmenšom formálne.

1204 n. l. – Na konci štvrtej križiackej výpravy, križiaci 13. apríla 1204 dobyli hlavné mesto byzantskej ríše, Konštantínopol, a brutálnym spôsobom ho vyplienili.

1208 n. l. – Pápež Inocent III. rozhodol v roku o albigenskej križiackej výprave proti albigenským a mesto začalo obliehať vojsko severofrancúzskych rytierov pod vedením Simona IV. z Montfortu. Carcassonne, ktorého opevnenie bolo z veľkej časti cez 1000 rokov staré, po 15 dňoch padlo.

Súčasne bolo dobyté susedné mesto Béziers, tiež patriace do vlastníctva Raymonda Rogera Trencavela. Obyvateľstvo oboch miest bolo kompletne zmasakrované (20 000 obetí) a Simon z Montfortu kraj dostal ako svoje léno.

Križiaci zabíjali kresťanov aj albigenských, pretože ich nedokázali rozoznať. Opát Amaury rozhodol, že je to v poriadku s odôvodnením: „Zabite ich všetkých, Boh si svojich rozpozná“.

1231 n. l. – Pápež Gregor IX. vydal bulu, v ktorej poveril arcibiskupa španielskeho

mesta Tarragona zriadením inkvizičného súdu na potlačenie kacírov.

Pri násilnom pokresťančovaní všetkého obyvateľstva Španielska si židia a

maurovia museli vybrať, či chcú opustiť svoju vlasť, kde majú majetky a

obchody, alebo prijať kresťanstvo.

1244 n. l. – Ako posledná pevnosť katarov padla horská pevnosť Montségur a viac než dvesto albigéncov, ktorí sa odmietli vzdať svojej viery, hromadne upálili.

Inkvizícia

Inkvizícia je už kapitola samá o sebe. Tisíce ľudí bolo popravených.

Inkvizícia bola inštitúcia rímsko-katolíckej cirkvi zriadená na ochranu viery proti heretikom. Presnejšie, inkvizície boli štyri:

Episkopálna inkvizícia (stredoveká), zriadená pápežskou bulou v roku 1184, týkala sa hlavne južného Francúzska a dnešného Talianska.

Španielska inkvizícia, ako jej meno napovedá, týkala sa najmä Španielska, ale aj Mexika, začala koncom 15. storočia a skončila v roku 1834 (ako posledná).

Rímska inkvizícia, 16. a 17. storočie, okrem iného jej výsledkom bol konflikt s Kopernikovým učením a tiež s Galileom Galilei.

Portugalská inkvizícia, týkala sa aj portugalských kolónií (Goa).

Najviac obetí si vyžiadali dve najväčšie inkvizície, Episkopálna a Španielska.

Proces s Templármi

1307 – 1314 n. l. – „Nešťastný piatok“ 13. októbra 1307 sa začalo vo Francúzsku rozsiahle zatýkanie templárov. Rytieri nekládli odpor a zatkli približne 5-tisíc členov rádu, vrátane veľmajstra Jacquesa de Molay. Zatknutie templárov nariadil pápež Klement V.

Procesy trvali sedem rokov, prvých 54 templárov skončilo na hranici v Paríži 11. mája 1310. Po oficiálnom zrušení rádu pápežskou bulou Vox in Excelso v roku 1312 bola väčšina templárov prepustená na slobodu, veľmajster a traja ďalší predstavení rádu boli odsúdení na doživotné väzenie 18. mája 1314. Veľmajster Jacques de Molay a preceptor Geoffroy de Charnay však znovu popreli obvinenia a ešte v ten večer boli na kráľov príkaz v centre Paríža verejne upálení.

Tridsaťročná vojna medzi protestantmi a katolíkmi

Tridsaťročná vojna bol náboženský a mocenský konflikt v Európe v rokoch 1618 – 1648 medzi katolíkmi a protestantmi.

1631 n. l. – Magdeburská svadba je označenie jedného z najväčších masakrov tridsaťročnej vojny. 20. mája 1631 cisárske vojská dobyli a celkom vyplienili protestantské mesto Magdeburg. Z tridsiatich tisíc obyvateľov ich prežilo len 5000.

1632 n. l. – Bitka pri Lützene. Zomrelo v nej asi 9000 vojakov.

1645 n. l. – Počas tridsaťročnej vojny v roku 1645 vojaci švédskeho generála Torstensona vypálili obec Hausbrunn a 238 osôb zavraždili.

Ukradnutá generácia

Najmenej stotisíc detí, potomkov obyvateľov, ktorí na najmenšom kontinente žili pred príchodom Európanov, austrálske úrady v 20. storočí odňali od ich rodín a komunít.

Princípom bolo oddeliť domorodé deti od ich rodičov, zničiť všetky rodinné väzby, vychovať z nich Európanov. Deti vychovávali v sirotincoch, katolíckych misiách, či ak mali šťastie, v náhradných rodinách po celej Austrálii, kde im klamali o smrti ich príbuzných, nemali dovoloné návštevy, vnucovali im náboženskú výchovu, prísny režim, boli fyzicky trestané a zneužívané. Podarilo sa im vštepiť len pocit strachu, zatrpknutosti, nedôvery, samoty a prázdnoty. Takýmto spôsobom sa snažili asimilovať s väčšinovou spoločnosťou.

Dnešné časy

Škandály pedofilných kňazov… Vatikán ako pračka špinavých peňazí… Čo dodať?

O praní špinavých peňazí tu písala p. Pietruchová. Vatikán ako práčka špinavých peňazí:

http://pietruchova.blog.sme.sk/c/239455/Vatikan-as-pracka-spinavych-penazi-mafie-a-politikov-I.html

http://pietruchova.blog.sme.sk/c/240107/Vatikan-as-pracka-spinavych-penazi-mafie-a-politikov-II.html

Pár zaujímavých pápežov

Okrem tých, ktorých som už spomenul tak ma zaujali aj títo pápeži…

Gregor VII. (1073 – 1085) Veril, že Božiu vôľu splní, ak presadí moc pápežstva nad svetskou. V roku 1075 spísal zoznam 27 téz, dokument známy ako „dictatus papae“, v ktorých definoval pápežstvo ako najvyšší úrad na Zemi, neobmedzený povolávať a odvolávať panovníkov. Pápeža vyhlásil za posvätnú osobu a chcel aby iba jeho meno bolo pripomínané v Cirkvi… Viac tu na wikipedii

Urban II. (1088 – 1099) Vyhlásil 1. križiacku výpravu a povedal, že každý, kto prijme na seba kríž, na znamenie zúčastnenia sa výpravy, dosiahne odpustenie všetkých hriechov – odpustky.

Bonifác VIII. (1294 – 1303) Bol veľkým narcisom. Nechal si stavať sochy, ktoré môžme vidieť v Orviete, Florencii, Bologni a ďalších mestách.

Alexander VI. (1431 – 1503 ) Patrí k najvýznamnejším ale i najrozporuplnejším postavám na Petrovom stolci. Ešte ako kardinál viedol bezuzdný život spojený s mnohými sexuálnymi dobrodružstvami. Svoje správanie dával neskrývane najavo rovnako ako sa netajil svojimi potomkami. Najväčšmi si obľúbil nemanželské deti, ktoré splodil s bohatou Rimankou Vannozzou Catanei – synov Giovanniho, Cesareho, Gioffreho a dcéru Lucreziu. Napomenutie pápežom Piom II. na škandalózne správanie ostalo nepovšimnuté.

Pápežom sa stal podplácaním a intrigami. Jeho syn Cesare sa stal kardinálom, Giovani sa stal vrchným veliteľom pápežskej armády. Keď Giovani zomrel, tak sa veliteľom stal Cesare.

Lev X. (1513 – 1521) Bol typický renesančný panovník, pokrytecký politik a nepotista. Svojich príbuzných podporoval všade, aj mimo Florencie. Od neho pochádza známy výrok, ktorý napísal svojmu bratovi: „Užívajme pápežstva, keď nám ho Boh dal“. S Francúzskom uzavrel konkordát, ktorý, hoci ho rímska kúria prijala iba s ťažkosťami, bol platný až do Francúzskej revolúcie.

V roku 1517 zmaril plány niekoľkých búriacich sa kardinálov, ktorí ho chceli otráviť, keď ich vodcu Alfonza Petrucciho dal popraviť, niekoľkých dal uväzniť, a na takto uprázdnené miesta v kardinálskom kolégiu 1. júla vymenoval tridsaťjeden nových kardinálov.

Podľa historikov Lev X. bol bezstarostný a pôžitkársky človek, mecenáš umenia a znovuzakladateľ rímskej univerzity, ale aj ľahkomyseľný márnotratník, ktorý získaval peniaze aj takým spôsobom, že dával do záložne palácový nábytok, drahé príbory a nádoby.

Financoval nielen svoje radovánky, ale aj vojny, najmä vyhlásenú križiacku výpravu a v neposlednom rade výstavbu chrámu sv. Petra. Okrem požičiavania si, zadovažoval si peniaze predávaním úradov, ba aj kardinálskych titulov.

Na financovanie výstavby svätopeterského chrámu obnovil odpustky, ktoré schválil jeho predchodca Július II., a zariadil, aby odpustky propagovali kazatelia v kostoloch.

Pápež Kalixt III. (1455 – 1458) Rovnako ako mnohí jeho predchodcovia a nasledovníci, protežoval po dobu svojho pontifikátu svojich príbuzných a priateľov, ktorých dosadzoval do cirkevných i svetských úradov a funkcií (rodinkárstvo). Napr. za kardinálov menoval synov svojich sestier atď.

Pius IX. (1846 – 1878) Zvolal Prvý vatikánsky koncil (1869 – 1870). Na koncile 18. júla 1870 Pius IX. schválil dogmatickú konštitúciu Pastor aeternus, v ktorej proklamoval, že pápež v oblasti viery a mravov, ak niečo vyhlási slávnostne (ex catedra) je neomylný.

Gregor XVI. (1831-1846) Bol nepriateľom liberalizmu a všetkých moderných názorov (na území Pápežského štátu zakázal napr. stavbu železnice). Neznášal ani taliansky nacionalizmus a v encyklike „Mirari vos“ z r. 1832 odsúdil pojem sloboda svedomia aj tlače.

Mnoho pápežov bolo dosť zaujímavých, proste machrov. Nehovoriac aj o kardináloch a rôznych reformátoroch a fanatikoch (môj obľubený je fanatik Girolamo Savonarola).

To, čo som tu popísal nebolo všetko to zaujímavé. Nespomínal som indiánov, všetko o aborigénoch a kopec iných škandálov. Však o tom vyšlo kopec kníh. Čo z toho vyplýva? Je to len také zrkadlo…

Ešte chcem dodať, že je fajn, že vzdorovali Rímskym cisárom, prestali obetovať zvieratá, zastavili mašinériu gladiátorských hier, vzdorovali moslimským nájazdom, ubránili Viedeň, vzdorovali komunistom atď. Predsa len tých prešlapov bolo aj tak veľa a hrať sa dnes na morálnu autoritu je dosť mimo.

Knihy:

Rendina, C. 2005: Příběhy papežů, dějiny a tajemství. Praha.

Hebeis, M. 2012: Čierna kniha katolíckej cirkvi. Bratislava.

Zdroje:

http://sk.wikipedia.org/wiki/Alexandria

http://sk.wikipedia.org/wiki/Hypatia

http://sk.wikipedia.org/wiki/Theodosius_II.

http://en.wikipedia.org/wiki/435

http://sk.wikipedia.org/wiki/Vatikán

http://cs.wikipedia.org/wiki/Konstantinova_donace

http://sk.wikipedia.org/wiki/Karol_Veľký

http://en.wikipedia.org/wiki/Massacre_of_Verden