Vnímanie v rôznych prostrediach reality
Každý sme svojím bytím jedinečnou a neopakovateľnou štruktúrou komplexnosti ducha, duše a fyzického tela. Sme teda oveľa viac, než len čo vnímame našimi fyzickými zmyslami v bdelom stave vedomia.
V bežnom vedomí a rozličných úrovniach tranzu vnímame to istý objekt, prostredie a jeho udalostí vždy odlišne – každý podľa toho, aký druh vedomia momentálne používa. Preto sa často mylne domnievame, že udalostí vo fyzickom svete sú akosi viac objektívne ako tie, ktoré sa dejú v transcendentálnej rovine, kde sme „len“ subjektívnymi pozorovateľmi tohto „neobjektívneho“ a „neskutočného“ sveta.
Mali by sme si však uvedomiť, že
za prvé:
– sekundárny fyzický svet je len kópiou sveta primárneho – transempirického (transcendentálneho) – a teda udalostí v jednom nemôžu byť objektívne a v druhom neobjektívne…
za ďalšie:
– všetko, čo individuálne pozorujeme – či už tu alebo Tam – vždy určuje len naše momentálne subjektívne vnímanie a nie objektívne, ktoré je len úhrnom subjektívnych uhlov pohľadu viacerých pozorovateľov a v skutočnosti predstavuje len ilúziu – pomocnú barličku k tomu – aby sa pozorovací subjekt mohol voči prostrediu lepšie zadefinovať.
Dojem objektívnosti – teda kolektívnosti – vzniká predovšetkým povahou gravitačnej trojrozmernosti sveta, v ktorom je naše materiálne uvedomenie prostredníctvom fyzikálnych časopriestorových špecifík a somatických senzorických systémov ukotvené. Každému druhu vedomia vo svojej vlastnej domovskej sfére – v rôznych vibračných úrovniach rovín fyzickej, astrálnej a mentálnej – je umožnené získavať empirické a intelektuálne znalostí, potrebné k svojmu prežitiu a karmickému rastu, ktorých spôsob nadobúdania je ale vždy úmerný momentálnej evolučnej vyspelosti ducha. Preto každý zažívame niečo iné – to svoje „dobro“ a „zlo“.
Od ducha je teda závislé prežívanie vedomia mentálneho tela, duše ako astrálneho tela a napokon vedomia fyzického tela. Tieto veľké vedomia sa však ešte drobia na množstvo menších uvedomení, ktorým hovoríme (pod)osobností určitého celku. Po ukončení inkarnácie sa obsahy (pod)osobností materiálneho, astrálneho a mentálneho vedomia stávajú súčasťou astrálneho a mentálneho tela až do ďalšej fyzickej inkarnácie, kedy sa stávajú obsahom nevedomia – podvedomia a nadvedomia – a východiskovým karmickým kritériom pre určovanie podmienok, za akých sa ďalší život udeje. A duch evolučne rastie nezávisle, či úlohy zvládaš alebo nie. Však napokon všetky cesty vedú do Ríma… len tie obchádzky…
Empirické skúseností ľudí celého sveta dokazujú, že zažívanie udalostí v zmenených stavoch vedomia, v porovnaní s fyzickou rovinou, je postavené na identických zákonitostiach a výsledkoch. Všetko ostatné, ako už bolo povedané, je len subjektívny dojem materiálneho vedomia, ktoré nepozná iný spôsob existencie, pretože vnímanie transcendentálneho prostredia nie je jeho prioritou. Metafyzické a duchovné zákonitostí pozná len ďalšia časť nášho komplexného uvedomenia, ku ktorému sa dostaneme, len ak si zmeníme elektrochemické vlnenie mozgu z bežnej Bety na Alfu, Thétu a Deltu, pričom si však kvôli ponechaniu bdelosti musíme uchovať aj časť vlnenia Beta, ktorú využíva práve rozumová analytická súčasť komplexnej mysle, údajne sídliaca v hardvéri ľavej mozgovej hemisféry.
Každému naladeniu sa na ten ktorý svet prináleží to ktoré EEG vlnenie, ktorému je analogicky priradená tá ktorá časť mozgu. Ide o podobný princíp ako u televízora. Musíme naladiť televízor – a lá mozog – na tie vlny televízneho programu, ktorý chceme empiricky vnímať. Pokiaľ chceme vnímať iný kanál, musíme televízor opäť preladiť.
Pre lepšie objasnenie tejto tematiky uvediem príklad z oblasti potápania, ktoré praktizujem už mnoho rokov.
Dajme tomu, že tím potápačov sa rozhodne vykonať pod vodnou hladinou rovnaký pokus, aký predtým vykonali na súši. Cieľom je porovnanie pocitov stupňa objektivity ako na zemi tak pod vodnou hladinou. Prístrojové potápanie sa mimochodom veľmi podobá zážitkom v astrálnej projekcii či OOBE (OBE). Je to dané jednak beztiažou a jednak tranzom, spôsobenom tlakom vody a fyzikálne rozptýlenými inertných zložkami vzduchu v krvi, ktoré pôsobia na centrálnu nervovú sústavu.
Táto zmena vedomia spôsobuje špecifické zvláštností empirického vnímania reality, ktoré následne charakterizujú jej objektívnu povahu.
Po opätovnom sa vynorení a opisov zážitkov každého účastníka zvlášť zistíme, že na rozdiel od jasného a ostrého vnímania činnosti na súši, z čoho vyplynul aj jeho vysoký stupeň pocitu objektivity, naopak, vo väčších hĺbkach pod vodnou hladinou zaznamenáme ten istý dej s akýmsi pocitom oslabenia objektívnej reálnosti. Tento klamný pocit spôsobili nové – neznáme – fyzikálne faktory, ktoré pôsobili na biochemické procesy organizmu, čo zrkadlovo ovplyvňovalo vnímanie a vyhodnocovanie materiálnym vedomím, ktoré sa nedokázalo v týchto nových podmienkach dostatočne aklimatizovať. Je to zrejme, nakoľko vodné prostredie a jeho fyzikálne vlastností nie sú jeho domácim prostredím.
Pokiaľ by sme však prostredie vody vyhodnocovali iným EEG vlnením, teda vedomím, ktoré je v daných podmienkach doma, nadobudli by sme dojem rovnakej objektivity, ako je tomu v bežnej fyzickej realite. Zistil som to na základe astrálnych projekcií, ktoré sa odohrali pod vodnou hladinou, čo pre astrálne vedomie bolo úplne normálne a plne objektívne. Nečudujme sa tomu, keďže táto časť transcendentálneho uvedomenia sa dobré cíti dajme tomu aj na Mesiaci… a to k tomu nepotrebuje ani skafander…
Tam, v hĺbke neznámeho sveta, kde každý z nás získal ten prazvláštny, neopísateľný pocit… a kde každý objekt pozorovania okamžite skĺzol akosi viac do svojho vlastného rozmeru relativistickej existencie, ďalekej nato, aby sa nám ju podarilo uchopiť svojim naučeným vnímaním… a situáciu uspokojivo vyhodnotiť. Náhle bolo všetko ináč. Objavovalo sa doteraz nevídané… osobnejšie, osamotenejšie, subtílnejšie a napokon aj zmätenejšie… s výrazným pocitom vyčlenenia sa z útrob bežnej objektívnosti sveta.
Takže záver by mohol byť taký, že každé prostredie má svoje vlastné metafyzické a fyzické vlastností, ktoré dokážeme objektívne vyhodnotiť len vtedy, ak do každého z nich nazrieme vedomím, ktoré je v danej dimenzii doma.
Objektívna realita – či už fyzická alebo jemnohmotná – nie je ničím iným ako skladačkou lega z jej subjektívnych dielcov.
Súvisiace články
Je Boh výtvorom Darwinovej evolúcie?
Svet duchov – fantázia či realita?
