Satan. Vládca temnôt
Hovorí sa, že pokiaľ sa chceš dostať do Neba, potrebuješ prejsť Peklom, pretože brána do Raja sídli práve tam.
• Všeobecná úvaha
• Démon z filmu The Conjuring
• Je možné, že ten, čo prináša Svetlo, je zlý? Úvaha o Luciferovej bytosti
• Lucifer Hebrejská Bible
Tento článok pojednáva o takzvaných záporných duchoch, pochádzajúcich od Boha, a zlých alebo negatívnych duchoch, ktorých vytvorila ľudská myseľ, a ktorí označení ako diabolskí egregory majú v porovnaní s démonmi od Boha úplne iný význam – ide o beštiálne a ultimatívne zlo, ktoré práve preto, že za ním stoji ľudská neosvietená myseľ, sa nás týka ako v nočných morách tak vo fyzickej realite tým najcitlivejším, najbezočivejším a najútrpnejším spôsobom, a to vo všetkých možných súvislostiach!
A tak k dnešnému dňu vďaka dlhodobej neosvietenej histórii ľudstva máme k dispozícii celé plejády umelo vytvorených mentálnych a astrálnych entít pod názvom elementály, elementáry a egregory, ktoré naše nevedomie zamorujú podobne, ako obežnú dráhu Zeme tisíce ton kozmického odpadu.
Všeobecná úvaha
Duchov, ktorých nestvoril Stvoriteľ, ale človek, nazývame EGREGORY. A tak si v stručnosti pozrime, koľko duchov, vytvorených skupinami ľudí, sa v skutočnosti skrýva pod tým ktorým menom, spočiatku prostredníctvom Wikipédie:
LUCIFER (též Luciper) je podle křesťanské mytologie padlý anděl ztotožňovaný se Satanem.
Slovo „lucifer“ pochází z latiny (lux = světlo, ferre = nést), kde znamená v překladu světlonoš, tj. v prvé řadě jitřenka (tj. jitřní hvězda, Venuše) a v běžné latině nemá žádný zvláštní význam. Planetu Venuši pravděpodobně římští astrologové nazývali Lucifer, než dostala v křesťanské éře své dnešní jméno.
Lucifer coby Satan je smyšlenka založená na mylném chápání veršů Izajáše 14:12-15. Hebrejské slovo Helel je spojeno s Jitřenkou či postavou blízkovýchodních mýtů mající stejný astrální význam. Izajáš použil Héléla jako metaforu babylonského vládce. Moderní překlady Bible se již většinou drží tohoto smyslu a o Luciferovi se v nich již nedočteme.
SATAN (hebrejsky שָׂטָן Satan=žalobce, aramejsky שִׂטְנָא Sitna, řecky διάβολος diabolos) je duchovní bytost, která se vyskytuje v judaismu, křesťanství a islámu. Satan je považován za padlého anděla nebo podobnou bytost, který byl pro svou pýchu svržen z nebe a stal se protivníkem a svůdcem k hříchu. V Bibli je žalobcem a protivníkem a nazýván ďáblem.
DIABOL (z latinčiny < z gréckeho diabolos = ohovárač, rúhač) má tieto hlavné významy:
• Diabol je grécky (a tým aj neskôr slovenský atď.) preklad hebrejského slova satan, vyskytujúceho sa v Starom zákone (Starý zákon bol napísaný po hebrejsky a preložený do gréčtiny), v židovskom náboženstve a staršej právnej praxi Izraela. Podrobnosti pozri v článku Satan.
• Z abstraktnejšieho hľadiska je to v kresťanstve v Starom, Novom zákone a v iných textoch zlý démon na čele síl zla, hlavný protivník Boha, zdroj všetkých nešťastí ľudstva, nepriateľ spásy ľudstva. Človeka zvádza k nevere, hriechu atď, aby ho mohol zničiť. Je vládcom ríše zlých duchov v podsvetí. V Starom zákone sa nazýva Satan (-v hebrejčine), Belzebub, zlý duch, knieža tmy, pokušiteľ, nečistý, v Novom zákone (Nový zákon je písaný po grécky) sa vyskytuje priamo ako grécky výraz diabolos popri výraze Satan (zrejme ako synonymá). Diabol býva stotožňovaný aj ďalšími stelesneniami zla, napr. Luciferom či čertom (v angličtine, nemčine a francúzštine je pre slovanské výrazy diabol a čert vždy len jeden spoločný výraz). Podľa Nového zákona prišiel Ježiš Kristus na svet, aby maril skutky diabla, a pri druhom príchode Krista bude diabol definitívne porazený.
• V apokryfnej kresťanskej (a v neskoršej židovskej) literatúre je diabol obyčajne padlý anjel, ktorý sa nechcel podriadiť Božej vôli a bol zvrhnutý z nebies archanjelom Michalom.
• V islame je to preklad slov Iblís (toto slovo vzniklo zrejme z gréckeho slova diabolos) resp. šajtán. Ide o padlého anjela.
• V starších ľudových predstavách démon (duch mŕtveho alebo zlý duch), často splýval s postavou čerta, pričom čert tu nie je chápaný ako najhoršia bytosť či vládca pekla, ale ako jedna z pekelných bytostí škodiacich človeku.
• Podobná bytosť v iných náboženstvách a kontextoch.
PADLÝ ANDĚL je zlý nebo vzbouřený anděl, který byl svržen z nebe. Samotné označení padlý anděl se v Bibli nevyskytuje, ale je používáno pro anděly, kteří zhřešili (například andělé uvedení v 2 listu Petrovu „Vždyť Bůh neušetřil ani anděly, kteří zhřešili, ale svrhl je do temné propasti podsvětí a dal je střežit, aby byli postaveni před soud.“), andělech svržených na Zemi během války v nebi, o Satanovi[1] a démonech.
DÉMON je v mytologii a náboženských představách bytost nebo nadpřirozená síla, lidem prospěšná či škodlivá nebo nižší bůh, héros. V křesťanské tradici pak zlý duch či padlý anděl například ďábel.
ANDĚL (z řeckého ἄγγελος angelos „posel“) je mytická nadpřirozená duchovní bytost, která by měla být podřízena Bohu či bohům a sloužit jako posel mezi lidmi a bohy.
V původním hebrejském významu byl anděl prostě „posel“ (מַלְאָךְ mal’ach). Tento pojem přeložila Septuaginta do řečtiny jako ἄγγελος (angelosposel). V pozdním židovství – a jeho prostřednictvím i v křesťanství – se pak tento pojem přetvořil v pojem bytosti duchovního řádu, která slouží jako prostředník mezi Bohem a člověkem.
Podle některých religionistů mohou andělé představovat relikty starších pohanských kultů. Řada biblických příběhů má své paralely např. v sumerských či dalších blízkovýchodních bájích; během redakce starozákonních textů se podle této teorie bohové, vystupující v těchto paralelních textech, „infiltrovali“ i do židovských náboženských textů, avšak nemohli obstát v ideovém souboji s jediným Bohem a přeměnili se proto v boží posly, anděly.
ARCHANDĚL (z řeckého: ἀρχή – archē vrchní nebo vedoucí a άγγελος – ángelos, posel) je v mnoha náboženských systémech anděl vyššího řádu. Andělé i archandělé jsou součástí monoteistických náboženských tradic křesťanství, judaismu, islámu či zoroastrismu. Teologickádisciplína zabývající se anděly se nazývá angelologie.
V protokanonických spisech bible se jako archanděl výslovně jmenuje pouze Michael. Gabriel, zmíněný Lukášovým evangeliem, je pouze nepřímo dovozován jako archanděl. Rafael je zmíněn v deuterokanonické knize Tobiáš a Uriel v apokryfní knize Enochově.
Princíp duality je základným pilierom k tomu, aby Všetko, čo je vôľou Niekoho prejavené, sa uviedlo do dynamiky, ktorá stoji za mentálnou, astrálnou a fyzickou evolúciou všetkého, čo je jej obsahom.
Pokiaľ sa s démonmi stretneš na „bojisku“, ktorým je astrálny priestor Tvojej mysle, už sa s nimi nebudeš musieť stretnúť vo fyzickej realite prostredníctvom chorôb, chudoby, nešťastí a rôznych psychóz.
To je, myslím si, dostačujúca motivácia k tomu, aby si začal niečo so sebou robiť – napríklad prostredníctvom nácviku metapozorovateľa.
A pokiaľ tento stupeň, ktorý je zo všetkých najťažší, do určitej miery zvládneš, môžeš pridať aj mágiu podľa osobného výberu.
Potom sa Ti už následky chybných rozhodnutí nebudú materializovať v hmote ale len v Astrály, aj keď si toho, vďaka dočasnej vymazaní pamäte, nebudeš vedomí. O to účinnejšie ale ponaučenie bude.
Len týmto spôsobom si zabezpečíš nastolenie rovnováhy energetických protipólov, čo Ti ďalej umožní zažívať intuitívne vhľady, harmóniu a hlboký pokoj na duši, čo je tou najúčinnejšou zbraňou k pokoreniu démonov.
V opačnom prípade, ak Ťa ony primäjú k strachu, pocitu viny, nedôvere k sebe samému a k presvedčeniu o svojej hriešnosti, svoj boj prehráš…
Zapamätaj si, anjelské sily sú z nášho hrubohmotného pohľadu veľmi subtílne a prchavé, a akýkoľvek opar, vytvorený temnotou mysle, ihneď zamedzí spojeniu s nimi!
Ako príklad si vezmime taký Mesiac, ktorý ako známe fyzické teleso veľmi dobre symbolizuje okrem iného aj princíp duality.
Všetci vieme, že existujú sily ako „konštruktívne“ tak „deštruktívne“. A myseľ tých, čo tento božský princíp vypozorovali, svojimi fantáziami primkli fyzickému Mesiacu mentálno-emocionálne kvality, ktoré si časom, až nabrali na intenzite, začali žiť svoj vlastný život a stali sa podstatou lunárnych egregorov, ktoré ale so skutočným Mesiacom nemajú nič spoločné. A to platí aj vzhľadom k iným planétam a mesiacom slnečnej sústavy, ako aj Slnka samotného.
A tak zatiaľ čo sa prisúdené astrálne kvality štrukturalizovali do mnohých názvov bohýň, bohov a božstiev, Mesiac si svoju fyzickú evolúciu odkrúca spôsobom, ktorý mu predurčuje gravitácia, zodpovedná za plynutie času a charakter priestoru, a termodynamické zákony vrátane entropie.
Egregory mocneli v závislosti na tom, ako intenzívne sa im ich uctievači venovali. A tento princíp pretrváva dodnes, pokiaľ však niekto ešte na týchto starobylých duchov myslí a spolupracuje s nimi, čím ich svojimi pocitmi, emóciami a vášňami prikrmuje a ich pôsobenie zintenzívňuje.
POZNÁMKA: Avšak princíp duality nevisí len na egregoroch. Princíp syntézy a rozkladu je zakomponovaný už do samej podstaty Stvorenia a majú ich na svedomí inteligencie, ktoré egregormi nie sú. Aj existencia uvedených bohýň čoby egregorov je teda iluzórna.
Mnohé pomenovania ako bohov, bohýň tak božstiev vzniklo na základe vypozorovaných dejov prebiehajúcich v prírode – syntéz a rozkladov – za ktorými vždy boli skutočné a nie umelo vytvorené inteligencie v podobe už spomínaných egregorov.
Tieto pozorovania časom vyústili do poznatkov, ktoré si ľudstvo vysvetlilo vlastnými fantáziami, a tak vznikli kolektívni duchovia – reálne transempirické inteligencie – ktoré však dokázali pôsobiť len v rámci svojich mentálno-emocionálnych kvalít, pochádzajúcich z psychického portfólia svojich stvoriteľov – kolektívov uctievačov, veriacich a mágov.
Zatiaľ čo egregor je čo do energetickej vybavenosti plne závislý na energiách, ktoré do neho projektujú svojou mentálnou činnosťou veriaci, uctievači a okultisti, konštruktívne a deštruktívne sily, stvorené Stvoriteľom, disponujú kvalitami, ktoré sú na svojich ľudských priaznivcoch nezávislé.
Aby bol lepšie pochopený rozdiel medzi produktami ľudských myslí (egregory, larvy, elementály a elementáry) a zápornými bytosťami od Stvoriteľa, v okultizme zvanými tiež antigéniami (protigéniami) a ich podriadenými démonmi, pozri si článok Ako vykonávať mágiu tak, aby aj fungovala II a v ňom state pod názvami Devadesát protigéniu venušskej sféry a Brána a vstupní symboly (netreba zabúdať, že teoreticky je možné vytvoriť egregorov aj vzhľadom ku géniom a protigéniom pochádzajúcich od Stvoriteľa, a to opakovaným projektovaním svojich emócií smerom k ich symbolom).
Ako však rozlíšiť, či evokovaná bytosť je oficiálna alebo ide len o egregora?
Oficiálna inteligencia má svoje volacie znaky – sigilia – alebo prinajmenšom mená, na ktoré reaguje. Je múdre, a vlastne v okultizme aj nevyhnutné, pomenovávať symbolmi všetky umelo vytvorené bytostí. Všetko, čo v astrálnej realite má meno, dá sa (pri splnení podmienok) ovládať. A pokiaľ by v praxi nastal prípad, žeby sa pri evokovani bytosti skrz jej pridelené sigilum aj napriek všetkému dostavil egregor, pretože aj on by povedzme disponoval rovnakým menom, rozdiel sa dá vypozorovať aj tak, ako to býva napríklad v astrálnej projekcii, kedy sa nechtiac dostaneš do zrkadla alebo fotografie. Pri pobývaní a skúmaní terénu v takej falošnej realite po čase zistíš, že ona má svoje vlastné obmedzenia, mantinely, ktoré mimo zrkadlo alebo fotografiu nenájdeš.
A rovnako to je aj s umelo vytvorenými duchmi. Ide akoby o počítačové programy, ktoré vedia len to a ono, a viac nič. Inteligencia umelo vytvorených bytostí disponuje len určitým rozsahom a ďalej to končí, naproti čomu u skutočných bytostí zistíš, že ony až také ostré hranice poznania aj napriek svojim okliešteným kompetenciám nemajú. Toto všetko však chce dlhodobejšiu prax, ktorá je vo svete duchov tým najlepším navigátorom.
Potom, pre porovnanie kompetencií, pozri si v tom istom článku stať pod názvom Géniovia Merkúrskej sféry, tvoriaci k antigéniom prirodzenú protiváhu.
So všetkými uvedenými bytosťami môžeš slobodne komunikovať, no zdôrazňujem, potrebuješ byť k tomu náležite psychicky vyzbrojený, o čom sa taktiež v tom istom článku píše.
Komunikáciu môžeš prevádzať prostredníctvom mentálneho vycestovania do príslušnej sféry (domova) bytosti, alebo sa s ňou astrálnym vycestovaním stretnúť niekde na polceste, alebo ju evokovať (privolať) do svojho fyzického príbytku a zmaterializovať napríklad dymom z kadeľnice. Spôsobov je viac a je len na tebe, aký si vyberieš. Viac o evokáciách a invokáciách nájdeš v článku Druhy a Koncepty mágie.
Interaktívne kvality vzniknutých bohýň, bohov a božstiev sa teda, ako bolo vyššie spomenuté, rozdelili na základe dejov odpozorovaných v prírode, predovšetkým jej cyklických premien – „zrodenia sa“ a „smrti“ – , ináč povedané na „konštruktívne“ a „deštruktívne“.
A k tomuto základnému rozdeleniu sa jednotlivým duchom egregorom časom popridávali ešte ďalšie kompetencie, ktoré sa ale v rôznych spoločenstvách u duchov s podobným zameraním mierne odlišovali.
PRÍKLAD: K egregorovi v starorímskom prevedení pod názvom Fortuna, zodpovedného za náhody, osud, šťastie a nádej, sa významovo približovala personifikácia iného egregora, známeho ako bohyňa Abundantia. V tomto prípade išlo o Rímsku a Škandinávsku bohyňu, zodpovednú za prosperitu, hojnosť a blahobyt. V Škandinávii ju ale poznali pod menom Fulla, ktorá je v germánskej mytológii ako panenská bohyňa dôvernicou bohyne domácnosti Frigg.
Ďalším z najznámejších egregorov, v tomto prípade zodpovedného za šťastnú náhodu, je starogrécka bohyňa Tyché (Tycha, latinsky Fortuna), ktorej náprotivkom v starom Ríme bola práve Fortuna.
V podstate, koľko mocných idey sa prostredníctvom civilizácií, národov a kmeňov emocionálne prikrmovalo, toľko egregorov pre danú špecifickú oblasť života vzniklo. A ako už bolo spomenuté, títo duchovia potom existovali a zanikali v závislosti na tom, či na nich ešte niekto myslel, uctieval, modlil sa k ním alebo používal v okultnej praxi.
Všetko, čo bolo doteraz spomenuté vzhľadom k egregorom bohýň, platí aj vo vzťahu ku kolektívnym duchom, predstavujúcich Satana, Diabla či Lucifera.
Teda predpokladám, že aj u Lucifera ide ako o bytosť stvorenú Stvoriteľom – personifikácia metafyzického a duchovného protipólu – tak o bytosť identického názvu, stvoreného množínami jedincov.
Ak vo svojej praxi preferuješ Satana, ktorého stvoril Boh, ten a jeho podriadení démoni Ťa budú pokúšať a zvádzať na scestie ďaleko od cností tak, aby si napokon mamonu a slastí hmoty podľahol a pritiahnutím utrpenia získal skúsenosti, ktoré Ťa napokon budú dostatočne motivovať k sebapoznaniu, čo je začiatok cesty k sebapremene. A sebapremenou sa ocitneš akoby úplne v novom Vesmíre, čo napokon dnes podporuje aj moderná časticová fyzika a teória MultiVerza.
Ak sa vo svojej praxi dostaneš k satanovi-egregorovi a ostaneš s ním v interakcii, ten Ťa napokon ovládne a z Tvojej duše si urobí svoj chrám.
Ak preferuješ archanjela Michaela od Boha, budeš rovnako skúšaný, ale v tomto prípade preto, aby Ťa naviedol k sebavláde skrz sebapoznanie.
Ak budeš uctievať niektorého z egregorov zviazaných s pojmom archanjel Michael, budeš pod ich vplyvom duchovným slepcom a môžeš zblúdiť.
Život sám osebe je okultnou mágiou a spôsob jeho žitia evokáciou či invokáciou. Maj sa teda na pozore, koho privolávaš, lebo ten sa napokon vždy dostaví.
Lucifera, stvoreného masami veriacich v rámci filozofie monoteistických cirkvi, siekt a náboženstiev, vyzbrojili takými kvalitami, akými napríklad sú existenciálny strach, strach z pekla alebo nenávisť ku všetkému, čo je iné, atď., čo sa u týchto egregoroch interaktívne odzrkadľuje späť k svojim tvorcom a v týchto emóciách ich ešte viac posilňuje…
V podstate všetko čo je, má vzhľadom k svojej „skutočnej“ podstate primknutú aj podstatu „neskutočnú“, no interaktívne ešte stále reálnu, a ktorou je už niekoľkokrát spomenutý egregor alebo elementár, podľa toho, či ho stvoril kolektív alebo jednotlivec. Ako je z vyššie uvedeného zrejme, tieto umelo vytvorené entity pozostávajú z kvalít vzorcov myslenia svojich tvorcov, a tak môžu byť ako pozitívneho tak negatívneho charakteru. V tomto kontexte však väčšinou ide o skutočné „zlo“ alebo „dobro“, vytvorené ľudskými povahami, kedy už o kvality Matky prírody v zmysle konštruktívnej deštrukcie nejde!
POZNÁMKA: V uvedenej súvislosti je dobré spomenúť, že jeden egregor môže pozostávať z viacerých autonómnych duchov, ktoré vystupujú ako jeho (pod)osobnosti alebo tieto (pod)osobnosti tvoria tiež samostatných egregorov. Tieto anomálie sú úplne bežné a spôsobujú ich ľudské množiny, ktoré pod tým istým názvom, napríklad Lucifer, myslia na niečo, čo sa od seba buď len mierne alebo aj zásadne odlišuje. Potom, ako nelogická sa mi javí premisa, podľa ktorej protipóly duálneho princípu „Dobro“ versus „Zlo“ vznikli len tým, že niektoré bytosti, na čele s archanjelom Luciferom, sa dobrovoľne využijúc svoju slobodnú vôľu rozhodli postaviť na druhú stranu barikády, a založili si okultný krúžok pod názvom „protipól zlo“ .
Čím som si teda istý je to, že protipól Svetla určite nevznikol spôsobom, žeby sa niekto len tak, svojím vlastným rozhodnutím, postavil proti Bohu, a tak vznikla „dualita“. Čo by potom bolo v prípade, keby tak anjeli neučinili? Temnota by vôbec nevznikla? A čo by potom bolo s princípom duality, na ktorom celá metafyzika a fyzika prejaveného stojí? Tieto úvahy sú však nezmyslom, pretože „najprv“ (vzniklo to súbežne v jednom okamžiku s absenciou ako minulosti tak budúcnosti) musela vzniknúť v duchovnom a metafyzickom zmysle priestor, aby následne v ňom vznikli bytosti, predstavujúce dualitu a tie, ktoré sa na základe slobodnej vôle rozhodli pre stranu „zla“ alebo „dobra“. To dáva zmysel. Pričom aj výraz „následne“ je treba chápať tak, že v existencii mimo fyzickú realitu nič neprebieha po sebe, ale naraz, v tom istom okamžiku. A to, čo je v gravitačnej realite definované ako postupnosť (zrodenie sa a po čase smrť), tam v Astrály, sa minulosť, prítomnosť a budúcnosť definuje len na základe metafyziky – vibračných odlišnosti. Metafyzika je však tvorená vôľou duchovnej inteligencie.
Temnota teda musela existovať už pred samotným „pádom“ Lucifera ako aj jeho kolegov. No je možné, že celý tento príbeh je skreslený a nepochopený.
Evolúcia ducha sa preskočiť nedá rovnako, ako sa nedostaneš na univerzitu bez absolvovania základnej a strednej školy. Nestaneš sa teda vyššou bytosťou, pokiaľ Ťa ešte stále vzmáhajú vášne hmoty – pôžitkársky spôsob života, dirigovaný návykmi a závislosťami. A zmena, tá sa nedá učiniť násilne. Musíš k nej prísť splynutím s tokom rieky života – nažitím si týchto mocných zväzujúcich vášní, a cez pochopenie ich márnosti sa od nich prirodzene odpútať. A to všetko pod kontrolou vôle.
Ako už bolo naznačené, predkresťanské kultúry nepoznali pojmy (diabolsky) zlý alebo (anjelsky) dobrý duch. Išlo jednoducho o ducha zvaného „démon (daemon)“, ktorý predstavoval skôr prírodnú bytosť, ktorá podobne ako človek niekedy oplývala náladami pozitívnymi a inokedy negatívnymi.
Zaujímavým spôsobom však pôvod „padlých anjelov“ vysvetľujú šamani, a to s menšími odchýlkami po celom svete rovnako.
Pán Temnôt (nech už je jeho súčasné pomenovanie akékoľvek), spolu s jeho „padlými anjelmi“ (tiež podľa monoteistických náboženstiev „démoni“), podľa starobylej (ešte predkresťanskej) mytológie v podobe plazích bytostí zvádzali boj niekde vo Vesmíre, a jedna strana začala prehrávať. Tej napokon neostávalo iné, než sa ukryť pred totálnou porážkou na planéte Zem. A aby neboli rozpoznateľní, zamaskovali sa prostredníctvom DNA do najrozličnejších foriem života ako rastlín, tak živočíšnej ríše vrátane človeka, ktorého tým pádom aj spoluvytvorili.
Z toho teda vyplýva, že na tej najhlbšej úrovni (DNA) drieme podstata „plazích bytostí“ vo všetkom živom, a môže sa kedykoľvek v nás prebudiť.
Je možné, že súčasné náboženské mýty (vrátane Biblie a iných svätých textov) z tejto dávnej reality pozostávajú, len sú zakódované vysoko sofistikovanými metaforami a analógiami, na základe ktorých v podstate (bohužiaľ mylne) vznikli súčasné náboženské bájky, ktoré s podstatou Stvorenia tak nemajú nič spoločné. Vyššie uvedené počas antropologických výskumov v Amazónii nadšene odsúhlasovali aj v pôvodných kmeňoch pôsobiaci katolícki misionári, nakoľko to korešpondovalo s ich mytológiou o „padlých anjeloch“.
Vedz, démoni stoja ako za negatívnymi emóciami tak tými bujarými pozitívnymi. Aj preto výhra v lotérii niekedy zabíja rovnako ako žiaľ a depresia. Východiskom z toho je povznesenie sa nad samým sebou – osloboď sa od stereotypov, predstavujúce začarovaný bludný kruh stagnácie ducha.
Démon z filmu The Conjuring
V následujúcom príklade údajne podľa skutočnej udalosti si režisér filmu síce démona kvôli dramatickosti zvolil náhodne, avšak ide o astrálnu inteligenciu skutočnú. Teoreticky by sa mohlo stať, že pri magickej evokácii démona Valaka by sa pokojne mohol dostaviť egregor, ktorý by práve podobu démonickej mníšky mal. Prečo?
Mohol by zato uvedený film, ktorý by vo vzťahu ku skutočnému démonovi Valakovi prostredníctvom miliónov zanietených divákov vytvoril pod tým istým menom úplne inú inú formu, a samozrejme s úplne inými schopnosťami!
Zdroj okrem iného tiež uvádza:
So what did Valak have to do with Amityville, Enfield, and The Warrens? Nothing. James Wan, the film’s director, says he intended the demon to be a premonition for the Enfield Poltergeist case, with no relation to the paranormal activity happening in 112 Ocean Avenue.
“She’s got nothing to do with Amityville. At all,” he told to reporters.
Most likely, the demon was introduced as a wholly original way for The Conjuring to bridge the Amityville and Enfield cases together in a semi-cohesive way, as the rights to The Amityville Horror are owned by another company, making any popularized connection to Jay Anson’s book or the horror films based on it a no-go. (…)
“I had a strong outlook on the whole movie, but the one thing I wasn’t quite sure of [was the design of the demon character],” James Wan explained to io9. “I felt like I was still discovering it. And believe it or not, I always knew that I was going to do additional photography. So I was saving it because I was hoping I’d discover what that thing would look like as I was putting the movie together in post-production.”
Here’s hoping that if Valak makes an appearance in future films they’ll ditch the nun and give us some nightmares of winged children from hell instead
Gotický démon Valak: S démonickou mníškou zo známeho hororu nemá takmer nič spoločné, píše iný zdroj, ktorý vyššie uvedený originál z časti prekladá:
V uvedenom filme ide o démona v podobe démonickej mníšky, ktorá ale so skutočným démonom nemá nič spoločné. Zdroj ďalej píše: Valak je gotický démon opísaný v príbehu Lesser Key of Solomonv diele Pseudomonarchia Daemonum od Johanna Weyersa, v Liber Officium Spirituum a v Munich Manual of Demonic Magic ako anjelsky okrídlený chlapec jazdiaci na dvojhlavom drakovi.
V roku 2016 bol natočený hororový film The Conjuring 2, kde je Valak hlavnou zápornou postavou s podobou démonickej mníšky. Postava však nemá s mytológiou nič spoločné okrem mena a titulu Markíza Hadov. Hoci je pravdou, že vyšetrovatelia paranormálnych javov Warrenovci prípad vyšetrovali (no mám informácie, že údajne nič nevyšetrovali, len sa tam ocitli, a to hlavne kvôli možnému zárobku z napísania scenáru a predajom práv na nakrúcanie nejakej hollywoodskej spoločnosti) v Amityville a je tiež pravda, že strávili niekoľko dní so skutočnými vyšetrovateľmi v prípade Enfield, nič z toho však nesúvisí s Valakom.
Už vyššie sme spomenuli dielo The Lesser Key of Solomon zo 17.storočia, kde vystupuje Valak (alebo aj Ualac, Valac, Valax, Valu, Valic, Volac) a nie je nikým menším, ako „Veľkým vodcom pekla“. Jednoducho povedané, vo svete démonov Valak nie je len nejaký druhotriedny démon. Často býva zobrazovaný ako jazdec na dvojhlavom drakovi vedúcom 30 légií démonov, kedy na seba berie podobu malého chlapca s krídlami. Táto jeho nevinná podoba je v konečnom dôsledku oveľa strašidelnejšia ako démonická mníška vo filme The Conjuring 2.
Valakove schopnosti zahŕňajú oveľa viac ako pohybovanie kockami po izbe a zhadzovanie krížov zo stien.
Dokonca aj v dnešnej dobe je Valak často vyvolávaný mágmi, ktorí chcú nájsť pravdivé odpovede. Hovorí sa, že Valak je fyzicky veľmi silný a nemá problém zdieľať svoju silu s osobou, ktorá ho vyvolá a je toho hodná. Ak však osoba vyvolávajúca Valaka nie je hodná jeho pozornosti a záujmu, Valak tejto osobe zničí život a to pomaly, narozdiel od filmu.
Démon Valak z filmu
Skutočné zobrazenie démona Valaka
Články o seba-premene a ovládnutí démonov spôsobom kontroly myslenia
Temné ja
Zbohom Temnota
Spoznaj sám seba
Ak sebaklam povýšiš na Lásku
Premena
Základné pudy verzus okultný progres
Minister vlády pod obsesiou démona?
Je možné, že ten, čo prináša Svetlo, je zlý?
Všeobecná úvaha o Luciferovej bytosti.
Dr.Viktor Thieben
Pokiaľ sa chceš oslobodiť od hmoty, musíš jej princípy na sebe samom pochopiť alebo ako nevedomý sa jej dostatočne nabažiť.
Pred nejakým časom som mal rozhovor s chirurgom, univerzitným profesorom, ktorý mal veľký záujem o antropozofiu. Zostalo mi v pamäti, čo mi povedal: „Každý by mal študovať Steinera, sú tam veľké pravdy, veľmi dôležité, ktoré sú celkom jasné, každý by ich mal ovládať. Ale to, že on zlo označuje ako živú bytosť, to je predsa len trošku veľa. To sa od ľudí 20. storočia nemôže očakávať.“ Nuž toľko. Je vlastne trochu paradoxné, že to hovorí práve lekár, prírodovedec, všestranne vzdelaný človek.
Zoberme jednoduchú fyziku, ktorá nás orientuje v každodennom živote, v našom zmyslovom svete. Napríklad odstredivá sila nie je iba absenciou dostredivej sily. Alebo ešte výraznejšie – trenie valivé, nie je iba absenciou trenia kĺzavého. Žiaden jav predsa nemožno vysvetliť absenciou jeho opaku. Ale keď ustúpi povedzme valivé trenie, tak tým sa zároveň začínajú uplatňovať aj iné sily, nové sily.
Tak ako je samozrejmé, že fyzik hľadá pri každom jave silu, ktorá za tým javom je (dajme tomu zemskú gravitáciu), práve tak je samozrejmé, že za každým duševným a duchovným javom treba vidieť to vedomie, tú bytosť, ktorá vysiela túto silu, ktorá sa prejavuje touto silou. Goethe vo Faustovi veľmi zaujímavo poukazuje na to, že radový občan nikdy nezbadá čerta. Jednoducho sa to tzv. zlo, to negatívne v našom vývoji, pokladá za absenciu dobrého ako nejaké manko. Ale odkiaľ by tam to manko prišlo? To znamená, že niekto tú cestu, to manko, uvoľnil. A tým vzniká problém, že zlo nevystupuje hocikedy, hocako, ale že má svoj zmysel, lepšie povedané, má svoje miesto v celkovej štruktúre nášho života.
Jahve bol verným obrazom vyšších bytostí, môžeme povedať – Krista. On pripravoval človeka a svet, aby sa stal verným obrazom ideálu, ktorý si bohovia z človeka urobili. Ale do tejto koncepcie nezapadalo, aby človek mal svoje vlastné myšlienky, svoje vlastné poznanie a kritické postoje. Preto sa Jahve stal a je veľkým nepriateľom Lucifera. Lucifer zasa, ktorý sa prežíval vo svojej kozmickej dokonalosti, ktorý nesplýval harmonicky so svojím okolím, ktorý nevyžaroval ako Kristus svoje hierarchické sily do okolia, do nižších bytostí, ten prežíval dokonalé sebauspokojivé bytie práve v tom, že sa prezentoval ako bytosť so silným ja, ako bytosť, ktorá prežíva v sebe sily vyšších hierarchií, ktorá prežíva to dokonalé bytie práve v tom, že je sama sebou a nie súčasťou nejakej veľkej, nesmiernej, krásnej, harmonickej štruktúry. Takže môžeme povedať, že Lucifer vlastne už len svojou prítomnosťou zvádza človeka. Človek musí, ak má byť slobodnou bytosťou, kráčať tou cestou, že jasne oddeľuje svet duchovných harmónií, svet hierarchií a morálnej dokonalosti od protipólu, od toho, čo je pevné, temné, čo poskytuje, a teraz sa na to pozrime pozitívne, odrazovú silu pre vývoj človeka. A aby sa človek prakticky priblížil k tomuto protipólu, to znamená k hmotnému svetu, potrebuje Lucifera. Potreboval sa dostať až na okraj duchovného sveta a odtiaľ si vybudovať ľudskú existenciu, novú existenciu, nové bytie mimo tzv. raja.
Je to teda jeho vina, že sa tam dostal?
Áno aj nie. Nie preto, že by človek vtedy ešte nemohol o ničom sám rozhodovať. Ale preto, lebo človek si pri každom kroku v hmotnom 2 svete musí byť vedomý toho, že to nie je jeho skutočný domov, že on tam sám vstúpil a musí odtiaľ vystúpiť obohatený o získané skúsenosti. Teda jedným slovom, ľudskú existenciu bez Lucifera si vôbec nemožno predstaviť, a preto je cieľom človeka, aby Lucifera spasil, aby mu pomohol opäť zaujať svoje pôvodné miesto vo hviezdnom svete.
Staré rosikruciánske heslo hovorí: „Kristus verus Lucipherus“, čo znamená: „Kristus je ten skutočný Lucifer“. Áno, z tohto hľadiska je to tak. Kristus je ten, kto nám skutočne prináša svetlo. Nie zdanlivé, ale skutočne duchovné. Lucifer nie je schopný nás vybaviť duchovným svetlom. On nám umožňuje rozšíriť naše poznanie na zmyslový svet, ale na úkor straty duchovného sveta. Vedomie nižšieho ja, to, čo je základom, najširším základom nášho egoizmu, je Luciferov dar. Ale bez neho nie je nič, nijaký vývoj, nijaký ideál, nijaký návrat do duchovného sveta, nijaký Kristus.
Prečo je chápanie Luciferovej bytosti tak nesmierne ťažké? Čo je na tom také ťažké?
Žiaľ, neraz počuť zjednodušujúce stanovisko, že Lucifer je z hľadiska nášho ľudského vývoja negatívna bytosť a treba sa jeho vplyvu vyvarovať, on je ten pravý zvodca k egoizmu a vec je vybavená. Lenže tak jednoduché to nie je, a práve k bližšiemu pochopeniu jeho bytosti si treba uvedomiť paradoxy, ktoré sú s ňou neoddeliteľne späté. Hovorme snáď v určitej krátkosti o troch paradoxoch príznačných pre Lucifera. Potom uvidíme, že akékoľvek čierno-biele chápanie tejto bytosti je úplne scestné.
Ako prvý paradox by som uviedol ten fakt, že Lucifer nás vedie do budúcnosti, a v tomto zmysle je pokrokový. Avšak na druhej strane reprezentuje do značnej miery kozmickú minulosť. Veď zoberme len jednoduchý fakt, ktorý je elementárny, že všetky umenia pochádzajú od Lucifera. To, čo obdivujeme ako ideály krásy, je jednoznačne luciferské. On je inšpirátorom toho najkrajšieho, najvznešenejšieho, čo máme, čo poznáme. Pomyslime napríklad na to, ako chrámová legenda výslovne uvádza, že bez luciferskej inšpirácie a jeho technických impulzov by slávny Šalamúnov chrám nebol postavený. Ako je to vôbec možné? Lucifer je veľkolepá mohutná, kozmická bytosť a vzhľadom na svoju kozmickú minulosť nositeľom, reprezentantom všetkých bývalých veľkých skutkov stvorenia. Ako Goethe hovorí v predslove k Faustovi: „Pre luciferských anjelov sú veľké diela stvorenia také krásne, ako boli prvý deň.“ Lucifer práve tým, že vo vývoji zaostával, je zvlášť výrazným reprezentantom pôvodnej všeobsiahlej nádhery a dokonalosti kozmu. Teda dívať sa na Lucifera, znamená obrátiť sa k minulosti, obrátiť sa k strateným svetom ideí, dať sa inšpirovať kozmickou minulosťou, obdivovať to, čo raz bolo a nie čerpať inšpirácie pre budúcnosť.
Vidíme tento paradox. Súvisí to prirodzene s tým, že Lucifer priniesol človeku nadanie k poznaniu, ale toto poznanie nerozšírilo jeho horizont, ale naopak. Viedlo k tomu, že svoju pôvodnú vlasť strácalo. A to je možno ešte väčší paradox. Lenže tu si môžeme pomerne ľahko poradiť. Pokúsme sa na to dívať nasledovne: Lucifer je bytosť, ktorá stojí na prahu. Lucifer otvára človeku oči pre neduchovný svet, pre svet zmyslov. Tým sa stáva nositeľom svetla, absolútne potrebným nositeľom svetla, lebo bez neho by človek neduchovný svet nemohol ani vnímať. Teda Lucifer nás vedie do stavu, v ktorom nadobúdame predpoklad pre rozvíjanie nášho ja. Nebyť toho, že sme stratili vďaka Luciferovmu zvodu vedomie, že koreníme v duchovnom svete, tak sa nemôžeme ani usilovať o to, aby sme získali také sily, morálne sily, aby sme urobili späť krok od zmyslového sveta k duchovnému.
Teda absolútnym predpokladom toho, aby sa kozmos obohatil o novú hierarchiu, aby človek vniesol svoj vklad do odumierajúceho kozmu, je to, že človek sa dal inšpirovať Luciferom. Bol teda Lucifer od začiatku nositeľom negatívneho impulzu?
R. Steiner v jednej z posledných svojich prednášok odhaľuje významný kozmický zákon. Hovorí, že všetko, čo sa v kozme rodí, pripravuje, vzniká, tá nesmierna rozmanitá pestrosť javov, má tendenciu dostať sa na povrch. Čiže to, čo má v určitom štádiu čisto duchovné bytie, bude jedného dňa hmatateľné a viditeľné pred nami. A táto sila, ktorá za týmto procesom stojí – to je Lucifer.
Dnešnému človeku sa javia vlastne dva celkom od seba odlúčené svety: duchovný – morálny a fyzický. Pokiaľ ide o fyzický svet, hovorí človek o fyzikálnych zákonoch a ani ho nenapadne hľadať medzi fyzikálnymi zákonmi a morálnymi silami nejakú súvislosť. Ale tu nás duchovne Lucifer poučuje: To, čo sa dnes prejavuje ako morálna sila, to po určitej metamorfóze vystúpi ako tzv. prírodný zákon. Teda pre žiaka tajnej vedy je tu úzka súvislosť. Dnes produkujem niečo morálne, prepojujem morálne sily a zajtra sa to premení na prírodné zákony. Tu hranica nie je.
Keď hovoríme o paradoxoch, ktoré vyplývajú z Luciferovej bytosti, činnosti, úloh, jeho pôsobení v kozme a človeku, chcel by som upozorniť na vec, ktorú každý vie, pozná z prvých riadkov Biblie a predsa si ten dosah neuvedomuje. Tam je napísané, že Lucifer sľubuje človeku, že mu otvorí oči, aby vedel rozlišovať dobré od zlého tak, ako to vie Boh. A teraz sa pýtam: Keď bol raj a ten rajský stav, teda príroda v absolútnej harmónii, človek v harmónii s prírodou, kde bolo to zlo, ktoré chcel Lucifer človeku ukázať. – To zlo nebolo, neexistovalo. Ale čo existovalo, čo priniesol Lucifer skutočne nové? Tu nemôže ísť o nič iné ako o duchovný svet a neduchovný svet. Chcel otvoriť oči človeku, aby vedel rozoznať duchovné od neduchovného. To je ten tzv. luciferský zvod. A prečo vlastne zvod. Čo to znamená zvod, zvádza Lucifer? V tej pozícii, v ktorej Lucifer bol, a podobne ako on nesmierny počet vysokých hierarchických bytostí, mal vlastne dve možnosti z aspektu sebaprežívania. Buď sa táto bytosť prežíva ako súčasť kozmickej harmónie, ako organická súčasť hierarchických sfér, alebo prežíva seba ako výsledok všetkých týchto vysokých kozmických síl, ktorými je obklopená. Prežíva teda nie univerzum, ale vlastné ja. To je to, čo sa v iných súvislostiach nazýva luciferská pýcha – to prežívanie vlastného ja. To je to, čo vedie potom k tomu, čo sa označuje ako Luciferov pád. Ako tá žiariaca hviezda na nebi padne do priepasti, do hlbiny, ako stratí svoju pozíciu. Stratí svoju pozíciu práve preto, lebo sa stáva tým, ako som hovoril, egoistom. A tu je to, čo človeka zvedie. Že prežíva tú vysokú bytosť nad sebou, ktorá vie vlastne o všetkých svojich skutkoch, naladenú egoisticky. Ale už sme povedali, že tento egoismus, ku ktorému Lucifer vedie človeka, je neodmysliteľný od ľudského vývoja. Veď človek najprv musí rozvíjať svoje vlastné nižšie ja, musí sa prežívať ako uzavretá, vo vedomí obmedzená bytosť, a potom môže budovať tie sily, schopnosti, ktoré ho vedú k vyššiemu ja. Lucifer zostupuje z duchovného sveta do fyzického, aby človek mohol vystúpiť z fyzického sveta do duchovného. Jeho pád, jeho zostup je predpokladom jeho vývoja. Predstavme si, že by sa človek nebol takýmto spôsobom „previnil“ voči božstvu. Tak potom na čo by mal nadviazať, od čoho by sa mal odraziť, o čo by sa mal usilovať? Človek je vyobcovaný z duchovného sveta práve preto, aby našiel svoj ideál v návrate do duchovného sveta.
Je tu ešte jeden paradoxný moment. Lucifer sa vníma ako bytosť šíriaca svetlo. So svetlom súvisí aj ľahkosť. Skok, výstup hore, uvoľnenosť, odľahčenie sa. Tým protipólom je ťaživosť, to čo neprepúšťa svetlo, čo je ťažké. Ale teraz musíme dávať pozor, na tomto príklade sa dá ukázať, ako opatrne treba o týchto veciach uvažovať. Máme tu Mesiac a Slnko. Slnko – žiara sama, Mesiac – tmavé, ťažké, nepriepustné. Môžeme preto povedať, že Mesiac je zlý a Slnko je dobré? Vidíme, že nemôžeme. Nemôžeme všetko, čo je protikladom, to ťažké, hmotné označiť za zlé. Lucifer vedie človeka od duchovného sveta, od čisto duchovného prežívania k tomu, aby sa zoznámil s hmotou, so zmyslovým svetom. Vedie človeka k tomu, aby sa tu, v tomto svete, v hmotnom, ťažkom, tmavom cítil doma. Tu je to nebezpečenstvo. Tento krok, aby sa tu cítil doma, je za určitých okolností správny. Ale keď to vyúsťuje k tomu, aby človek zabudol na svoj kozmický domov, na svoj ideál, na svoj cieľ – vtedy začína byť Lucifer nebezpečný. Egoizmus, ten malý, ktorý je v nás, ktorý produkuje luciferský vplyv, ten je dovtedy dobrý, kým pripúšťa a otvára cesty k nášmu vyššiemu ja. Keď sa sústredíme výlučne na život v zmyslovom svete a keď regulujeme a ignorujeme duchovný svet, môže to byť osudné pre nás a vývoj celého ľudstva. Zdroj článku
Hebrejská Bible
Lucifer
Pokiaľ sa chceš stať osvieteným, musíš v sebe prijať Temnotu.
Lucifera si mnozí z nás možná spojují s vládcem pekelných mocností. Již raně křesťanská tradice považovala Lucifera a Satana za jednu jedinou temnou postavu, oponenta Boha. Lucifer měl být původně jedním z nejvyšších andělů. Zatoužil však rovnat se Bohu a ten jej za trest srazil z nebe. Z anděla se stal ďábel, kníže pekel, zosobnění zla.
V Bibli Kralické se píše:
BKR[1] Izajáš 14:12-15
Jakž to, že jsi spadl s nebe, ó lucifeře v jitře vycházející? Poražen jsi až na zem, ještos zemdlíval národy. Však jsi ty říkával v srdci svém: Vstoupím do nebe, nad hvězdy Boha silného vyvýším stolici svou, a posadím se na hoře shromáždění k straně půlnoční. Vstoupím nad výsosti oblaku, budu rovný Nejvyššímu. A ty pak stržen jsi až do pekla, pryč na stranu do jámy.
Již na počátku křesťanství začaly být verše 14.kapitoly Izajáše spojovány s postavou Satana. Už církevní otec Tertulián (asi 160-230 n. l.) ve své polemice Proti Markiónovi spojil postavu ďábla a satanáše z Knihy zjevení s Luciferem v Izajášovi. Podobně tak učinili i Origenés (asi 185 – 254 n. l.), Augustin (354 – 430 n. l.) a po nich mnohé další křesťanské autority.
Podle tradice byl Lucifer = Satan = ďábel jedním z nejvyšších andělů na nebesích. Chtěl se však vyrovnat samotnému Bohu a Hospodin jej za trest vykázal z nebes do nejhlubších míst pekelných, jak o tom má svědčit Izajáš 14.
Lze však skutečně takto chápat Izajášův text?
Lucifer – Světlonoš
V některých překladech Hebrejské Bible opravdu narazíme na jméno Lucifer. Platí to i pro latinskou Vulgátu, anglickou KJV[6] či naši BKR. Lucifer se v nich vyskytuje pouze na jediném místě – právě ve verši Izajáše 14:12.
Slovo lucifer pochází z latiny (lux = světlo, fero = nesu) a znamená nosiče světla -světlonoše či ranní resp. denní hvězdu (Jitřenku). V Bibli bylo poprvé použito v jejím latinském překladu Vulgátě, ve verši Iz 14:12. Kniha Izajáše byla do Vulgáty přeložena v létech 390 až 392 n. l. Překladatel Jeroným vycházel z hebrejských textů, používal však také starší řecký překlad Septuagintu.
Septuaginta představuje zvláštní textovou linii Bible, která se mírně liší od hebrejské skupiny textů (viz Rodiny textů, textové tradice a skupiny). Jedná se o starý překlad Hebrejské Bible do řečtiny z období 3. stol. př. n. l. až 1. stol. n. l. V Septuagintě čteme pojem eosphoros (heosphoros), který dle Friebergova slovníku znamená ranní hvězdu:
Eosphoros se objevuje v Homérově Odyssei či Hesiodově Teogonii. Výraz používali řečtí básníci pro personifikaci ranní hvězdy – Jitřenky. Večernici nazývali Hesperos. Eosphoros i Hesperos zosobňovaly planetu Venuši.
Oba výrazy eosphoros i lucifer mají jasný význam astrální. Není zde žádné spojení s vládcem zlých sil, ďáblem či padlými anděly.
Hélél – syn Šacharův
Podívejme se, jak zní hebrejský text Izajáše:
helel.gif (3972 bytes)
helel1.gif (4720 bytes)
Tam, kde v některých překladech čteme Lucifer, nalézáme v hebrejském textu pojem – Hélél (Helel, Helal). Podrobnější rozbor verše uvádíme v příloze Izajáš 14:12.
Kdo byl Hélél, který byl sražen k zemi?
Příběhy o bozích, snažících se konkurovat nejvyššímu božskému vládci aby byli nakonec vykázáni z nebeského společenství resp. sraženi z oblohy patřily k velmi rozšířeným starověkým mýtům. Děj byl postaven na pozorování tajemného přírodním jevu. Ráno při rozbřesku již všechny hvězdy pohasínaly, svítit zůstávala jen jedna jediná „velká hvězda“ – Jitřenka (Venuše), jako by se snad snažila konkurovat jiným velkým nebeským tělesům. Pokaždé však svůj smělý boj prohrála a zanikla v záři nového dne.
V řeckém mýtu to byl syn boha slunce Faethón (Phaethon), který vystoupal příliš vysoko ve svém kočáře a byl sražen z oblohy. Kanaánci i Féničané znali také podobné příběhy. V ugaritském mýtu se Aštar pokusil obsadit trůn nejvyššího boha Baala ale nakonec sestoupil.
Aštar
Aštar (Athat, Athtar), syn bohyně Ašéry (Aširat, Athirat) byl záhadný člen ugaritského panteonu. Po Baalově smrti Ašéra navrhla na uvolněný trůn právě Aštara. Aštar vystoupil na Baalův trůn, ale ten byl pro něj příliš veliký a tak z něj Ašatr musel sestoupit. Přesto se však ujal vlády nad světem lidí. Aštar zřejmě představoval archetyp krále – potomka nejvyššího boha Ela a byl úzce asociován s nebeským tělesem Venuší.[5]str.288
Podobnost s Izajášovým Hélélem-luciferem je zřejmá.
Šachar
V Izajáši 14:12 čteme הילל בן שחר (Hélél ben Šáhar) – Hélél syn Jitřenky, syn Svítání či syn boha svítání Šachara.
שחר – Šachar (Shahar, Shaher) byl bohem, o kterém se dočteme v ugaritském mýtu Šachar a Šalim. Vypráví o zrození božských dvojčat, Šachara a Šalima symbolizujících úsvit a soumrak resp. Jitřenku a Večernici, aspekty nebeského tělesa Venuše. Jejich otcem byl nejvyšší bůh El, matkou bohyně Ašéra:
KTU 1.23 Šachar a Šalim[5]
Zpráva Elovi ať je doručena:
„Ženy Elovy porodily.„
„Co porodily?„
„Zrozené — Šachara a Šalima.„
Dvojčata resp. poloviční bratři byli zřejmě Elovy prvorození. Jméno boha Šalim (Šalem) nalézáme ve jménech Jeruzalém, Abšalóm či Šalomoun. Šachar je pak tím, jehož syn byl podle Izajáše sražen k zemi.
Hélél
Bůh svítání Šachar měl údajně syna Héléla. Hebrejský text הילל בן שחר (Hélél ben Šáhar) lze skutečně překládat jako Hélél, syn Šacharův.[3]
Babyloňané prý personifikovali Venuši, objevující se ráno jako Jitřenka, v postavě boha Héléla. Uctívali jej jako ranní hvězdu. další kultury uctívaly Héléla resp. Hilala jako boha měsíce v novu.
Podle pozdějších legend se bůh Helel či Šachar údajně pokusil obsadit trůn nejvyššího boha ale byl uvržen do propasti. V knize Angels: An Endangered Species je dokonce uveden překlad textu ze 7. stol. př. n. l.:
How hast thou fallen from heaven, Helel’s son Shaher!
Thou didst say in thy heart, I will ascend to heaven,
above the circumpolar stars I will raise my thrown,
and I will dwell on the Mount of Council in the back of the north,
I will mount on the back of a cloud, I will be like unto Elyon.
„Jak jsi spadl z nebe, Helelin synu Šachare!
V srdci sis říkal,vystoupím na nebesa.
Nad hvězdy obtočené vyzvednu svůj trůn
A budu pobývat na poradní hoře na nejzazším severu.
Vystoupím na hřbet oblaku.
S Eljonem se budu měřit.“[8]
O pravosti textu však máme pochybnosti. Také ne všichni odborníci souhlasí se ztotožněním biblického הילל Héléla s kanaánským Hll – Helelem.[2]
Pojem Hll obecně vyjadřoval svit nebeského tělesa.
Postava astrální mytologie
Dosud mezi odborníky nepanuje úplná shoda v tom, kdo měl být oním Izajášovým Hélélem ben Šacharem. Izajáš mohl do svého proroctví začlenil motivy z více blízkovýchodních mýtů. Často se například uvádí podobnost mezi koncem babylonského mýtu o Gilgamešovi a verši Iza 14:16; 14:10 a 14:13.[2]
Jasné je, že הילל בן שחר (Hélél ben Šáhar), Hélél syn Jitřenky, syn Svítání či syn boha svítání Šachara byl známou postavou starověkých příběhů a personifikací nebeského tělesa. Jen proto se na něj odvolával Izajáš bez dalšího podrobnějšího vysvětlování.
Výklady ke Starému zákonu, díl IV.[4]str.64
Hebrejský vyraz hélél ben šachar = Syn Jitřenky je většinou odvozován (srov. GB) od slovesa h-l-l‘ = svítit, zářit (Iz 13,10 Jb 29,3 31,26 41,10, srov. též arabské substantivum halal = měsíční srpek), jež ukazuje až do oblasti astrálních mýtů. Záře jitřenky, viditelná k ránu, dala podnět k mýtům o zrodu Jitřenky a Večernice (srov. ugaritský epos SS [= Šachar a Šalim] o stvoření obou božstev). Vliv těchto mýtů je znát i v pseudepigrafní židovské lieratuře vyprávějící o svržení andělů vedených Šamchazajem a Azaelem (Henoch 6,6n). Jiná verze říká o tomto andělu, že byl zavěšen mezi nebe a zemi, tj. stal se hvězdou (midraš Abkír). V dalších pseudepigrafech (Život Adama a Evy, slovanský Henoch) byl tento mytus přenesen na Satana.
Izajášův Hélél má jednoznačnou vazbu na astrální mýty. V Izajášovi nenalezneme nic, co by identifikovalo Héléla (Lucifera) jako Satana. Izajáš nikde nezmiňuje nikoho (ani člověka ani démona) jménem Lucifer. Lucifer se nevyskytuje ani v žádném jiném textu Hebrejské Bible. Lucifera hebrejština vůbec nezná.[2]
Kritika babylonského krále
V hebrejských textech pojem Lucifer vůbec neexistuje. Píše se zde o Hélélovi, synu Jitřenky resp. synu Šachara. Pouze v některých starších překladech nalezneme místo Héléla Lucifera. Pojem je pak překládán jako ten, kdo přináší světlo – světlonoš.
V původním významu nemá Lucifer se Satanem nic společného. Ostatně, tomu odpovídá i celkový smysl veršů Izajáše.
Izajáš v kapitolách 13 až 23 vydává několik věšteb namířených proti cizím kulturám – Asýrii, Pelišteji, Moábu, Damašku a Egyptu. Verše Izajáše 14:12 jsou součástí první věštby předpovídající pád Babylónu (Iza 13-14). Druhá část proroctví (Iza 14:3-23) je nadepsána např. v ekumenickém překladu Bible (CEP) přímo jako „Pád krále babylónského.“ Lucifer či přesněji Hélél je zde metaforou babylonského vládce.
CEP[9] Izajáš 14:3-7
V den, kdy ti dá Hospodin odpočinout od tvého trápení a nepokoje, od tvrdé otročiny, jíž jsi byl zotročen, proneseš o babylónském králi pořekadlo: „Jak pominul poháněč, jak pominula knuta!“ Hospodin polámal hůl svévolníků, žezlo vládců, jež zběsile bilo národy ranami bez ustání, hněvivě vládlo pronárodům nezkrotným pronásledováním. V míru odpočala celá země, všechno zvučně plesá.
Národ bude zbaven otročiny pod nadvládou babylonského krále. I cypřiše a cedry se budou radovat po králově pádu (Iza 14:8). Přízraky vojevůdců v podsvětí budou čekat na jeho příchod:
CEP Izajáš 14:10-11
Ti všichni se ozvou a řeknou tobě: „Také jsi jako my pozbyl síly? Už jsi nám podoben! Do podsvětí byla svržena tvá pýcha, hlučný zvuk tvých harf. Máš ustláno na hnilobě, přikrývku máš z červů.“
A předpověď králova hořkého konce pokračuje verši, které nás zajímají nejvíce:
CEP Izajáš 14:12-15
Jak jsi spadl z nebe, třpytivá hvězdo, jitřenky synu! Jak jsi sražen k zemi, zotročovateli pronárodů! A v srdci sis říkal: „Vystoupím na nebesa, vyvýším svůj trůn nad Boží hvězdy, zasednu na Hoře setkávání na nejzazším Severu. Vystoupím na posvátná návrší oblaků, s Nejvyšším se budu měřit.“ Teď jsi svržen do podsvětí, do nejhlubší jámy!
Právě namísto Héléla (třpytivé hvězdy podle CEP) některé dřívější překlady uváděly jméno Lucifer. Jak je však patrné z veršů, píše se jednoznačně o konci babylonského krále a nikoliv o nějakém padlém andělu či Satanovi.
Předpověď pokračuje plynule dále…
CEP[9] Izajáš 14:18-22
Všichni králové pronárodů, všichni leží slavně ve svých hrobkách, ale tebe pohodili mimo hrob jak ohavný výhonek; jsi jako šatem přikryt zavražděnými porubanými mečem, svrženými do kamenité jámy, jsi jak pošlapaná mršina, nebudeš připojen k nim v hrobě. Vždyť jsi ničil vlastní zemi, vlastní lid jsi vraždil.
O potomstvu zlovolníků nebude navěky zmínky.
„Připravte jeho synům jatky pro nepravost otců! Nepovstanou, nezmocní se země a svět nezaplní městy.„
„Já povstanu proti nim„, je výrok Hospodina zástupů, vymýtím jméno Babylóna i pozůstatek po něm, nástupce i následníka, je výrok Hospodinův.
Izajáš předpovídá babylonskému vládci to nejhorší. Všichni králové leží slavně ve svých hrobech, ale babylonský král bude pohozen bez vladařských poct. Jeho následníci budou vymýceni.
Verš Izajáše 14:12-15 je zcela konsistentní s okolním textem popisujícím zánik Babylonu a jeho krále. Tak jako zaniká světlo Jitřenky kralující krátce při úsvitu, tak rychle skončí i sláva babylonského krále.
Hélél v Izajášově textu představuje metaforu babylónského krále. Prorok pranýřuje zpupnost babylónského krále, který chtěl stanout mezi nebešťany.[4]
Kterého krále měl prorok na mysli? Izajáš působil v Jižní říši (Judsko) v době vlády králů Uzijáše, Jotama, Achaza a Ezechiáše (Hizkiáš) z rodu Davidova zhruba v létech 740 až 700 př. n. l. (viz Izajáš). Neúspěšně se snažil oživit ustrnulý vztah lidí v Judei k Yahwemu. Zmínění králové vládli na konci 8. stol. př. n. l. (viz Historie Izraele a Judska).
Proroctví Iza 13:1-14:27 se týká Babylonu v období asyrské nadvlády. Počátkem roku 729 př. n. l. začali asyrští králové přidávat ke svým titulům i přívlastek „král Babylonu„.
(bude dokončeno)
Tvrzení, že lucifer je jméno primárně spojené se Satanem, neodpovídá ani základnímu smyslu příběhu. Králi Babylonu je po jeho pádu prorokována záhuba a zapomnění. Satanův pád měl být podle legend naopak počátkem jeho vlády zla nad zemí.[10]
Proč Lucifer?
V řecké Septuagintě (LXX) je hebrejský הילל Helel překládán pojmem eosphoros.
Eosphoros se objevuje v Homérově Iliadě (cca. 800 př. n. l.) či Hesiodově Teogonii (cca. 700 př. n. l.). Výraz používali řečtí básníci pro personifikaci ranní hvězdy – Jitřenky. Večernici nazývali Hesperos. Sestrou slunce (Hélia) a měsíce (Seléne) byla bohyně Éos (v jiných mýtech byla dcerou titánů). A synem bohyně Éos byl právě Eosphoros.
Lucifer se poprvé objevil až ve Vulgátě, latinském překladu Bible. Jejím autorem byl svatý Jeroným. Proč přeložil hebrejský pojem Hélél či řecký eosphoros právě latinským výrazem lucifer? Možná jej inspiroval biskup Lucifer Calaritán (Lucifer Calaritanus) ze Sardinie. Biskup se v té době účastnil boje mezi různými křesťanskými věroukami a založil skupinu Luciferiánů. Jeroným patřil mezi jejich odpůrce a snad zvolil svůj překlad i proto, aby poškodil Luciferiány a biskupa Lucifera.
Mýtus Lucifera – Satana
V některých mimobiblických židovských legendách vystupují padlí andělé resp. strážci v čele se Šamchazajem (Samchaz) a Azaelem (viz. kniha Henochova). K tomuto tématu se vrátíme v samostatném článku. Postava Hélela-Lucifera začala být transformována do ďábelského Satana v 1. stol. př. n. l.
Představitelé ranné církve vzali tyto legendy za své a ztotožnili Héléla-Lucifera se Satanem. Položili tak základ dnešnímu mylnému křesťanskému názoru o Luciferu, vládci pekla. Lucifer začal být považován za kdysi nejvyššího anděla, který se postavil proti Hospodinu a on jej srazil z nebe do pekla i s jeho pomocníky. Lucifer se stal vůdcem pekelníků, satanem, knížetem zla.
Bez ohledu na přesnou identifikaci zdrojů, ze kterých čerpal Izajáš inspiraci pro mýtický jazyk veršů 14:12-14 je jasné, že hlavním cílem bylo ukázat babylonského vládce v roli mýtického uchvatitele, který překročil své pravomoci a zatoužil získat postavení nejvyššího boha.[2] Čím výše vystoupá ve své touze po moci a zbožnění, tím hlouběji padne podobně jako padly postavy starých mýtů a jako se občas ztrácí ránem pyšná Jitřenka.
Lucifer coby Satan je smyšlenka založená na mylném chápání veršů Izajáše 14:12-15. Hebrejské slovo Helel je spojeno s Jitřenkou či postavou blízkovýchodních mýtů mající stejný astrální význam. Izajáš použil Héléla jako metaforu babylonského vládce. Moderní překlady Bible se již většinou drží tohoto smyslu a o Luciferovi se v nich již nedočteme. Zdroj článku
Súvisiace články
Svetlo a Temnota. Kto má v súboji navrch?
O energiách
Egregory a ich podstata
Chceš byť úspešným a pritom…
Biela mágia verzus Čierna
Zneužitie moci
Prečo aj duchovní majstri zomierajú na rakovinu
Duchovia Voodoo
Duchovný rast
Prečo Kresťanstvu vládne Diabol
Zaujímavé filmy, no je nutné ich brať s rezervou
V moci ďábla (2005) – Trailer
V zajatí démonov – Trailer
V zajetí démonů 2 – Trailer
Rituál – Trailer
Čarodejnica – Trailer
