O prechodovom rituály
Cykly a prechody predstavujú zmeny, majúce príčiny vo sfére ducha s následkami ako v astrálnom tak fyzickom prostredí s odzrkadlením sa do psychosomatického systému jedinca. Ide aj o takzvaný osobný mýtus, ktorý ak je už zastaraný, potrebuje vyladiť na zmeny, učinené duchom matky prírody. Nie Stvoriteľom, nakoľko aj tento proces náleží do sféry zákonitostí, ktoré On svetom odlúčenia dal, a viac do duchovných, (meta)fyzických a fyzických interakcií nevstupuje. Len sa díva, čo sa to v Jeho tele – Univerzu – deje, a na základe toho sa taktiež ako my vyvíja.
Pre vývoj individuálnych vedomí cykly predstavujú etapy, ktoré sa opakujú, no každé zopakovanie, vďaka Vesmírnej dynamike, sa už odohráva v kvalitatívne inej mentálnej, astrálnej a fyzickej úrovni.
V grafickom prevedení ide o akési kruhy v nekonečnej špirále. A ako sa (meta)fyzické energie materializujú do kvalít jednotlivých časových úsekov, vymedzujú ich, kvalifikujú a klasifikujú do už známych dní, týždňov, mesiacov, rokov či milénií, ktoré sa týmto vlastne stávajú cyklami. Tak sa potom v rámci cyklu, predstavujúci napríklad jeden rok, prejavujú ďalšie cykly, ktorými sú nám známe ročné obdobia Jar, Leto, Jeseň a Zima. A za touto fyzickou tapetou sa ukrýva v špirále rozvíjajúce sa vedomie – duch – každej bytosti, ktorá sa uvedených cyklov účastní, teda aj človeka.
Z jednotlivých rokov a ich zoskupení sa ďalej vytvárajú časové úseky v rámci jedného života. Tým sa však cykly nekončia. Aj jednotlivé životy, ako celok, môžu predstavovať len ten jediný cyklus v etape evolúcie vedomia, ktoré sa odohráva nielen tu na Zemi.
Predpokladá sa, že keď sa raz všetky cykly tu na Zemi ukončia a človečia bytosť sa rozhodne vo svojom bytí pokračovať v nejakom inom energetickom systéme, aj on sa môže napokon stať len semiačkom v celom rade cyklov ďalších, ktoré takto tvoria nekonečnú existenciu a bytie – cestu niekoho k Niekomu. Dá sa povedať, že toto všetko sa náramne podobá vesmírnemu hologramu, ktorého realita sa v súčasnosti predpokladaná najmodernejšou fyzikou.
Prečo potreba zmien vôbec vzniká?
Každá inkarnovaná bytosť, nezáleží, či ide o človeka, zviera, rastlinu, nerast, vec alebo situáciu, podlieha cyklom prírody. A ten, kto so zmenami nedrží krok, zákonite musí buď zaostať alebo zaniknúť. Ako už bolo naznačené, všetko prejavené má svoje (meta)fyzické jadro – ducha – ktorý je v existencionalite primárny. Nie naopak, ako sa nám to snaží nahovoriť materialistická veda, ktorá fyzikálne interakcie časopriestorovej reality považuje za primárne a vedomie len ako ich odozvu.
Aby fyzické objekty a udalostí nezanikli, ich duchovia musia vyvíjať také aktivity, aby udržali krok s dynamikou pokroku, ktorú diktuje Duch Univerza, zodpovedajúca sa priamo Stvoriteľovi. Pokiaľ by sme tieto sily spersonifikovali, mohlo by napríklad na strane konštruktívnych interakcií ísť o archanjela Michaela a na strane deštruktívnych interakcií o archanjela Lucifera. Uvedené inteligencie majú za úlohu za každú cenu udržať medzi protikladmi rovnováhu, a inkarnovaným bytostiam byť podľa ich duchovného vývoja nápomocným. Avšak maj na pamäti, že mám na mysli persony, majúce na starosť MultiVerzum, a nielen náš Vesmír, nehovoriac už o Slnečnej sústave… 🙂
Pokiaľ sa teda v extrovertnom mentálnom (duchovnom) prostredí – makrokozme – kde sa zadávajú všetky príčiny pre materializáciu následkov v rovine astrálnej a fyzickej, udejú nejaké zmeny, musí sa im prispôsobiť aj oblasti mikrokozmu, teda jednotlivé inkarnované bytostí. Ide z čiste-jasna o holistický kontext.
A pokiaľ sa tak neudeje, nastáva medzi obsahmi makrokozmu a mikrokozmu nerovnováha, ktorá sa zrkadlí ako v makrokozme u Archanjela Michaela a Lucifera, tak v mikrokozme v nefunkčných psychosomatických procesov. V tomto zmysle hovoríme o osobnom nefunkčnom mýtuse, ktorý musí byť nahradený novým, za čo práve zodpovedajú prechodové rituály a/alebo praktizovanie duchovna a okultnej mágie. A pokiaľ sa niekto nato vykašle, z aktivujú sa autonómne obranné procesy – Michael, Lucifer, astrálne larvy a vlastní démonici nastúpia do zbroje a začne pif paf… A kto padne?
Ináč povedané, pokiaľ osoba na doprosujúce sa zmeny nezareaguje, tlak produkovaný duchovnou a (meta)fyzickou nerovnováhou zapôsobí na jedinca takou intenzitou, že ten začne mať vážne problémy ako na úrovni psychickej a somatickej tak situačnej.
Na tento tlak vedia správne zareagovať prírodné národy, ktorých šamani u svojich príslušníkov už vedia, čo majú urobiť. Horšie je to v západnej civilizácii, hnijúcej pod nánosmi materialisticky orientovanej vedy a zhubných monoteistických cirkví. Jediným správnym riešením je udržiavať kontakt so svojim nadvedomím, ktoré ak spersonifikujeme, dostaneme dajakú (nad)osobnosť, ktorá sa nám v podobe vnútorného hlasu a pocitov ozve alebo sa môžme nakontaktovať na ducha-spojenca, ktorý nám s vnútornou transmutáciou pomôže. Techník k tomu je dosť a sú omnoho lepšie, ako potrebu osobnej premeny ignorovať neznalosťou, čo sa zavše prejaví aplikovaním vlastných „duchovných“ metód, napríklad prostredníctvom organizovania sa v záujmových skupinách, ktorým vládnu kolektívni duchovia – démonickí egregori – ktorí svoje vôle zbavené ovce povedú k „rituálnemu“ požívaniu alkoholu, drog a nekontrolovaného sexu, na čom sa postupne stanú závislými.
Riešenie, ako som už uviedol aj v iných článkoch, nespočíva v návšteve materialisticky orientovaných psychológov a psychiatrov, čo je skok z kaluže do blata, ale v uvedomení si o čo tu ide a v začatí praktizovania hoci aj vlastných prechodových rituálov, ktoré by mali byť podporené ak nie celou spoločnosťou tak aspoň tou najbližšou komunitou.
Najvýznamnejšie prechodové obdobia:
– Pôrod – pre inkarnujúceho sa ducha ide o najzásadnejší rituál života. Preto je dôležité sa na pôrod pripraviť po všetkých jeho stránkach – ako fyzických tak duševných – tak, aby príchod na svet prebiehal bez stresov v láskyplných energiách a v príjemnom prostredí.
– Prechod z detstva do puberty – v indigenných spoločenstvách tento rituál súvisí s takými fyziologickými a psychickými zmenami, ktoré jednotlivca vedú k uvedomovaniu si svojej sexuality a zažíva prvé menštruácie a polúcie. Opomenutím tohto prechodu sa následky často zhmotňujú do problematicky prebiehajúcej puberty a/alebo do prílišnej viazanosti na rodičov, kedy ešte aj v neskoršom veku nie sú schopní bez nich žiť a o svoj život sa sami postarať.
– Prechod z puberty do dospelosti – behom tohto obdobia sa jednotlivci z bezpečia svojej komunity vyčleňujú a sami preberajú zodpovednosť ako za svoj život tak za spoločenstvo, ktorého sú súčasťou.
– Svadba alebo aj mimo nej začatie spolunažívania s partnerom – pričom dochádza k zásadnej zmene spôsobu uvedomovania sa z pozície „ja“ do kvality „my“. Jednotlivec, tak ako sa predtým staral výhradne len o svoje vlastné záujmy, teraz musí brať do úvahy aj záujmy partnera a prípadných svojich potomkov. Všetko to, čo sa dovtedy týkalo témy prežitia ako jednotlivca sa teraz mení na záležitosť kolektívnu. Tento rituál v sebe zahŕňa aj obdobie neskoršieho skonu rodičov, úctu k starším a uznanie múdrosti predkov.
– Prechod z dospelosti do obdobia staroby – má na starosť zabezpečenie toho, aby proces vedenia spoločnosti bol podporený predovšetkým kumuláciou múdrostí a zručností životom ostrieľaných starešinov.
– Smrť – predstavuje odchod z fyzičnosti do bytia astrálneho, kde paradoxne si Doma. To, aké to je a čo sa za touto kategóriou skrýva, sa dozaista dozvieš sám. Je to zároveň rituál tvojho zrodenia sa do inej reality, ktorý ti v tomto prípade v plnej kráse pripravia tí z druhej strany.
Súvisiaci článok
Púť ríšou Života a Smrti
O ženách tak trochu ináč
Chögyam Trungpa o duchovných mýtoch
