Terapia démonom radosti, humoru a plodného života
Mocnosti Svetla rovnako slúžia tým, ktorí si o sebe myslia, že sú slabí, ako aj tým, ktorí si zase myslia, že sú mocní. Je to aj preto, lebo v obidvoch prípadoch môže ísť o klam…
Toto je záznam mojej komunikácie s niekým – z Astrálu – ešte v dobe, keď som bol na tom veľmi zlé alebo ináč povedané, keď sa moje uvedomenie nachádzalo v psychickej forme, ktorá bola Vyššou mocou určená na nevyhnutnú recykláciu. Utrpenie sa stalo motiváciou a zároveň odrazovým mostíkom k sebapoznaniu.
Ó, človeče… čo ťa život bije
Neplač nad tým, že chorý si, chudobný a neúspechmi ovenčený…
Však to preto, lebo som tu správnu genetickú výbavu nedostal… a ani tá karma mi nepraje…
a tí šťastní si len krochkajú… akáže to potom spravodlivosť!?
Ale človeče, pokiaľ to tak skutočne je, môžeš to zmeniť. Všetko je len na Tebe.
Ak si myslíš, že nie sú nastavené okolnosti správne, aby si sa hrdinom stal… v prvom rade si v hlave uprac!
Čo? Ako? Však vidím… slabý som… a nemám k tomu ani potrebnú výbavu!
Výbavu? Vedz, papagáj orlom by chcel byť… a zajac vlkom… tak to býva. No je to chyba preveliká, takto uvažovať, bo papagáj krásy Slnka predstavuje, jeho silu v sebe skrýva… a zajac? Ten závideniahodnými kvalitami oplýva… len z ľudí si to akosi málokto neuvedomuje.
V prírode nič nie je stratené, ani taký exkrement. Ten hnojivom pre útle rastlinky sa stane – aby zosilneli a k oblohe sa povytiahli. Je teda, v podstate svojej, nahraditeľný? Nie je.
Oh, tie vaše egá!
Neúspešní ste preto, že vždy túžite byť niekým iným, čím akurát nie ste a nie je vám to súdené… až vám z toho hrabe.
Ó, úbohý, životom bitý, máločo sa ti zadarí… a to len preto, že sa zle snažíš… dary svoje uplatniť.
Dary? O čom to tu vravíš…
Nuž dary – ako vy hovorievate, tie od Boha… vôbec nechápeš, ako to tu chodí…
Čím viac si na niečo upätý, tým horšie, lebo z toho strach pramení, ktorý ťa v klietke drží… a ďalšie situácie privodí, len aby si sa opäť báť mohol…
a tak stále dokola, začarovaný kruh… domýšľaš aj to, čím od podstaty nie si.
Vedz, nikto nie je slabý… pokiaľ si to nevsugeroval!
Celý svet je len pahrebou ilúzie – klamom preveľkým – a myseľ tvoja mu naletela. V tom to celé väzí.
Zmeň myslenie a zmeníš Svet!
Hm, zmeň myslenie, to sa povie, ale ako?
Na začiatok si priznaj, že všetko také je, aké je… a svet aj tak nespasíš. Bodka.
Choď si ešte naposledy do kúta poplakať…
Začni byť v hlave svojej tu a teraz!
Dobré… a ďalej?
Potom si pogratuluj, ak to dokážeš… toto sa tvojou bránou k šťastiu stalo
Vážne? A to je všetko?
Nie tak úplne… ak sa však rozhodneš svoj život mizerný v zlato premeniť – ako húsenica motýľom sa stáva – v prvom rade sa na Smrť priprav… a neboj sa jej!
Panebože!
Joj, ty! Neplač zase!
Aj tak ťa raz do hrobu dajú a červy si na tebe pochutnajú – tak potom čo fňukáš!?
Haha… žartujem… tak to nie je myslené.
Na mysli som mal smrť inú – ilúzií tvojich…
Priprav sa, všetko, čo si o sebe doteraz myslíš, zavraždiť… a budúcnosť svoju na tom postav, pretože žiadny osud, okrem toho, že si, neexistuje… len ten prítomný okamžik ho určuje.
A pohreb by si, v skutku, veľký mal vystrojiť – aby sa tvojmu egu navždy zunovalo niekedy sa ešte vrátiť.
Vedz však, spočiatku to bude bolieť – občas priveľmi – aj ochorieť z toho môžeš, no len na čas neveľký,
pretože potom ťa Svetlo – vo Vnútri nájdené – ako maják búrlivými vodami prevedie…
a ty to všetko budeš mať tak veľmi rád… naplno si toho budeš užívať… krochkať si ako prasiatko.
Ó, človeče!
Vedz, krásny si, ako anjel divoký, a máš svoje cnosti, len si ich dosiaľ neobjavil.
Si duša z pekelných ohňov ukutá, aby si svojím Svetlom vesmíru vládol a nerobil mu otroka.
Vodou si nepoddajnou, ktorú žiaden oheň neskrotí, len ju musíš v sebe nájsť a získať jej výhody.
Pamätaj, dôležité je, aby si statky budoval Tam a nie tu… kde raz aj tak už nebudeš.
V hlave si buduj kráľovstvo rozprávkové… že to nie je ľahké? Ha! A čo by si chcel… zadarmo ani kura nehrabe.
Čo si raz napečieš, to aj zješ!
Bdelosť, odvaha, vytrvalosť a oddanosť – tú najvyššiu mágiu predstavujú a na piedestál trónu nebeského ťa vynesú.
Až potom pochopíš, že mnohí z tých, ktorí hmote vládnu, sa len tak javia. V skutočnosti však tí mnohí obdivovaní len otrokov neviditeľných vládcov – rohatých s kopýtkami – predstavujú… a nič s tým nenarobia, lebo nevedia.
Po svete si chodia zlatom obsypaní, lež zlatom hmotným, pričom spánkom neprebudených trpia, a nespamätajú sa, pokým úroda, ktorú siali, im oči neotvorí.
Až potom prezrejú, len čo sa nešťastí a chorôb nabažia. Potom aj inú existenciu uznajú, len aby sa démonom vyhli, aj keď tak možno nastane až v ďalšej inkarnácii.
Bránou na konci života prejdú, lež inou než tou, čo do raja vedie, a nahanobené zlato si so sebou nevezmú.
V sebaklame uviaznutí na scénu Pekla ich to dovedie, a pobudnú tam, pokiaľ ich sebapochopenie na výslnie nevyvedie.
Preto sa, človeče, rýchlo spamätaj a drieť na sebe začni, aby si ešte počas života tohto tu, na Zemi, raj zažil.
Lebo taký je Zákon, tak to chodí…
Pochopil si?
