Teurgia
Teurgia je makrokozmická mágia zameraná na účelovú komunikáciu s pozitívnymi kozmogénnymi silami vyššieho rádu, akými sú napríklad bohyne a bohovia, božstvá, géniovia, anjeli, archanjeli a podobne.
Teurgia (Dielo hviezd) – Podľa Giovanniho Pica della Mirandolu a jeho diela Apologia existujú dva druhy mágie, ktoré stoja navzájom v protiklade. Prvou je goetia (čarodejníctvo), čierna mágia pracujúca so zlými duchmi (napríklad démonmi). Druhou je teurgia (božská mágia) pracujúca s dobrými duchmi (napríklad anjelmi, archanjelmi, bohyňami, bohmi, atď.). Teurgia sa pokladá za praktickú časť alchýmie. Preto alchýmia je bránou k teurgii predstavujúcej konečný cieľ zjednotenia s vyššími svetmi, ktoré vedie k získaniu „božského vedomia“.
Z disciplín klasickej mágie najvyššie stojí teurgia, ktorú český hermetik Jan Kefer v roku 1938 nazval najvyššou hermetickou vedou. Jej názov pochádza z gréckeho Theos (boh) a Ergo (činím, konám). Slovo Teurgia teda znamená doslovne „tvorenie bohov“. Má výrazne rituálny charakter a u operátora sa na dosiahnutie úspešného výsledku vyžaduje vyššia duchovná úroveň adekvátna silám, s ktorými mág hodlá pracovať. Rituálna teurgická prax používa techniky magickej evokácie a invokácie. V oboch prípadoch ide o nadviazanie kontaktu s entitami kolektívneho nevedomia. Rozdiel je v tom, že v prípade evokácie sa tento kontakt deje v pseudoobjektívnej úrovni teurga a božstvo je „vťahované“ do jeho sveta, zatiaľ čo v prípade invokácie sa teurg povznáša vo svojom subjektívnom svete (v mysli) spravidla v stave tranzu na božskú úroveň a snaží sa s ním splynúť. Zdá sa, že invokačná prax je historicky staršia a menej násilná ako evokácia. Jan Kefer definoval rozdiel medzi pojmami teurgia a mágia v tom zmysle, že zatiaľ čo mágia pracuje s legendami a danými rituálmi, teurgia si ich tvorí sama podľa svojej vlastnej potreby.
Ako uvádza internetový zdroj, základy západnej theurgie je možné nájsť vo filozofii novoplatonizmu, najmä v Iamblichovi (Iamblichos alebo Jamblichos z Chalkidy). Podľa neskorého novoplatonizmu Vesmír vznikol radom emanácií Jedného. Z Jedného emanovala Božská myseľ (vedomie) Nús a z nej zase Duša sveta Psyché. Novoplatonici boli presvedčení, že Jeden je úplne transcendentálny. Emanovaním tejto najvyššej podstaty sa nič nestráca počas prechodu do nižších emanácií a najvyššia podstata ostáva v nich nezmenená. Vo filozofii Plótína a Iamblichových učiteľov Anatolia a Porfýria boli tieto emanácie božskej podstaty. Plótínos pokladal meditáciu teurga o zjednotení s Jedným (henósis) za nutnosť. Porfýriov študent Iamblichos učil ritualizovanejšiu formu teurgie, ktorá zahŕňala invokáciu a magicko-náboženské rituály. Bol presvedčený, že teurgia znamená napodobňovanie božstva. Podľa Iamblicha sa transcendentnosť nedá uchopiť mysľou, pretože stojí nad rozumom.
Teurgia je teda súbor rituálov a úkonov zameraných na obnovu transcendetálnej podstaty, a to vťahovaním božských „vzorcov“ cez prizmu bytia. Vzdelanie je pritom veľmi dôležité pre chápanie vecí, ako o tom učili už Pytagoras, Platón a Aristoteles a ako uvádzajú aj Chaldejské veštby. Teurgovia bežne pracujú na materiálnej úrovni s hmotnými symbolmi a „mágiou“, no na vyššej úrovni používajú už len mentálne a duchovné postupy. Spočiatku teurg pracuje s korešpondenciami božstva v hmote, no postupne prejde až do stavu, v ktorom sa božská podstata jeho duše zjednotí s Jedným.
Ďalej ten istý zdroj uvádza, že „teurgia pracuje s časťami ľudskej psychiky, ktoré sú v súčasnosti málo prebádané, týka sa to hlavne ľudského podvedomia a nevedomia. Teurgická činnosť predpokladá silnú integritu ľudskej osobnosti. V podstate to znamená povahovú vyrovnanosť a stav po integrácii pokiaľ možno väčšiny psychologických zlomov teurga (takzvaných slabých miest alebo obsesií). Táto integrita je potrebná kvôli prežívaným stavom pri teurgickej praxi. V niektorých prípadoch ide totiž o dočasné, riadené posadnutie v stave tranzu, bez ohľadu na to, či ide o takzvanú pozitívnu alebo negatívnu entitu. Pokiaľ sa vlastnosti práve invokovanej (alebo evokovanej) bytosti stretnú s disharmonickými vlastnosťami teurga, ktoré pramenia z nerovnováhy v určitej psychickej oblasti, nerovnováha sa zväčší do miery intenzity, s akou je zážitok prežívaný. V extrémnom prípade môže nastať smrť alebo čiastočný či úplný rozklad osobnosti a následné preusporiadanie vedomia do niektorej z archetypálnych foriem. Medicína bude potom tento nový stav diagnostikovať ako duševnú chorobu.“
