Je Boh výtvorom Darwinovej evolúcie?
Pokiaľ materialisticky orientovaní vedci získajú alebo uznajú doterajšie dôkazy „pseudovedcov“ o existencii sveta duchov, a v tej súvislosti o reálnosti exteriorizácie astrálneho vedomia z útrob telesnej schránky, budú možno namietať, že dôkaz existencie astrálneho a mentálneho tela neznamená, že tieto nevznikli doteraz uznávanou Darwinovou evolučnou teóriou, a že teda aj taký svet duchov je možno založený na rovnakých zákonitostiach fyziky, len nám momentálne neznámych.
Iste, všetko je fyzika a matematika. No toto tvrdenie, pokiaľ by k nemu došlo, by mohlo mať jeden háčik. „Pseudovedcami“ neustále dokazovaná existencia nezávislosti vedomia na hmote potvrdzuje, že vedomie ako také výtvorom náhodných interakcií neživej hmoty určite nie je. Naopak, všetko, čo je dnes nevysvetliteľné a tajomné, elegantne zapadá do súkolesia reality len v tom prípade, ak sa berie do úvahy premisa, že za všetkým tým stojí nejaká vyššia inteligencia – vedomie.
Iní skeptickí vedci namietajú, že týmto „vedomím“ a teda „duchmi“ môže byť aktivita nás samých – v ďalekej budúcnosti!
Aj to je síce možné a má to aj svoju neodškriepiteľnú logiku, ale, opäť tu narážame na fakt, že aj keď sa naučíme využívať iné dimenzie a pomocou nich sa budeme môcť pohybovať v čase tam a späť, a budeme môcť sami seba navštíviť či už z budúcnosti alebo z minulosti tak, ako to je ukázané aj vo vynikajúcom filme Interstellar, a teda sa budeme samy sebe javiť ako duchovia, ešte stále nimi nebudeme. Stále pôjde o aktivity inkarnovaných bytostí z kosti, mäsa a krvi, ktorí len využívajú vyspelú technológiu.
Vyššie uvedené fakty existenciu sveta duchov síce nepodporujú ale ani nevyvracajú. Preto je namieste predpoklad, že mentálny Vesmír je spoločným menovateľom všetkých tých fyzikálnych a technologických zázrakov časopriestoru.
Ak teda pripustíme existenciu sveta mysle ako autonómnej dimenzie, nezávislej na hmote, vznikne potreba ju bližšie zadefinovať a prisúdiť jej v existencionalite všetkého nejakú úlohu. My však už teraz na základe našich výskumov vieme, že mentálny Vesmír je javiskom, kde prebiehajú interakcie všetkých jeho živých foriem, ktorými sú obyvatelia ako mentálnej a astrálnej úrovne tak tej fyzickej.
Je teda pravdou, že evolúcia okrem fyzických foriem života sa týka aj tých mentálnych a astrálnych?
Áno. U fyzických foriem vývoj prebieha len na základe biochemických procesov a prenosov genetických informácií na potomstvo, čím sa umožňuje prirodzená selekcia tých najlepších a najprispôsobivejších druhov ako fauny tak flóry, vrátane človeka. Ten sa však od ostatných zástupcov živočíšnej ríše odlišuje tým, že ako jediný druh si vie životný priestor prispôsobovať svojím vlastným potrebám. Bohužiaľ, všetci vieme, ako táto aktivita dopadá.
U obyvateľov mentálnej a astrálnej sféry, medzi ktorých spadáme aj my ako duchovia so svojimi mentálnymi a astrálnymi telami (dušami), evolúcia prebieha tak, že ako duchovia zaznamenávame všetko to, čo v jednotlivých inkarnáciách na mentálnej, astrálnej a fyzickej úrovni zažívame. Mysľou zadávame príčiny pre neskoršie následky, ktoré sa materializujú v hmote do rôznych situácií, ktorých riešením evolučne (vibračne) rastieme alebo aj stagnujeme. Rovnako to prebieha aj u ostatných inkarnovaných živočíchov a bytostí, nezávisle, či majú ducha individuálneho alebo kolektívneho.
Je treba mať na pamäti, že existuje aj mnoho bytostí, ktoré sa vyvíjajú len v Astrály bez toho, aby sa opakovane inkarnovali do fyzického sveta. Mnoho z nich začali svoju vývojovú púť vo fyzickom svete napríklad ako hmyz, ryby, vtáky, ap., išlo teda o kolektívnych duchov, ktorých telá predstavovali obrovské množstva určitých druhov rastlín, stromov, hmyzu, žiab, rýb, vtákov, ap., pričom ich neskoršie vývojové štádia prebiehali už len v Astrály, a to v pozíciách jednotlivých prírodných duchov a vyšších bytostí, akými sú napríklad elfovia, dévy, dévovia, ap.
Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že evolúcia inkarnovaného celku nevychádza z Darwina ale z individuálneho alebo kolektívneho ducha, ktorému všetko podlieha. Mentálna sféra zodpovedá za myseľ, astrálna za pocity, emócie a vášne a fyzická za biochemické a elektrochemické procesy, ktoré v psychosomatickom kontexte tvoria len odozvy mentálno-emocionálneho portfólia.
Dobre, ale ako to všetko vzniklo?
Zatiaľ čo vo svete hmoty, rovnako ako aj v Astrály, muselo niekedy všetko vzniknúť, to, čo sa nachádza vo svete Ducha, vždy bolo a teda nikdy nevzniklo.
A čo Stvoriteľ, potrebujeme ho vôbec?
Nepotrebovali by sme Ho, pokiaľ by existoval nemenný, teda konštantný počet duchov. Pokiaľ ale predpokladáme meniaci sa počet mentálnych a astrálnych bytostí, musíme pripustiť aj akúsi materskú loď, v ktorej z času načas vznikajú úplne nové bytostí, vychádzajú von a po ukončení vývoja sa vracajú naspäť, aby s materskou loďou opäť „splynuli“. Tou loďou je samozrejme myslený Stvoriteľ.
Dobre, ale kto stvoril Jeho?
Ako už bolo povedané, nikto. Keďže Je súčasťou mentálneho a astrálneho Vesmíru, ktorý zároveň aj predstavuje, a kde neexistuje pojem času a priestoru, vždy bol, je a aj bude. A všetko, čo vzniklo, vrátane fyzického MultiVerza, sa predtým nachádzalo v Jeho súcne – vo forme potenciálov. A to sa týka aj nás, inkarnovaných bytostí. Stvoriteľ „stvoril“ len to, čo dočasne existuje v časopriestore a v astrálnom a mentálnom svete. Duchov stvoriť nemohol, pretože tí vznikli oddelením sa od Neho. Sú teda na rozdiel od mentálneho, astrálneho a fyzického tela veční.
Keby totiž mal On ako Duch, a rovnako všetci duchovia od Neho odčlenení, niekedy vzniknúť, to, čo raz vznikne, musí aj zaniknúť. A tento akt by sa mohol odohrať len tam, kde je účinný napríklad druhý termodynamický zákon, ktorý ale v mentálnom Vesmíre uplatnenie, rovnako ako aj gravitácia, nemá. Preto sú na veľkom omyle fyzici, ktorí zastávajú podobnú teóriu ako Stephen Hawking, ktorý tvrdí, že Boh jestvovať nemôže, pretože podľa jeho výpočtov gravitačná singularita pred veľkým treskom neobsahovala žiaden čas ani priestor, takže Stvoriteľ by nemal kedy a kde pobývať!
Toto je samozrejme veľmi úsmevné tvrdenie, náležiace skôr do doby dinosaurov, a divím sa, že aj taký veľký intelektuál, akým nepochybne tento vedec je, neprišiel nato, že Stvoriteľ, a vôbec celý mentálny Vesmír, k svojej existencii žiaden časopriestor nepotrebuje. Za ten čas, kým fyzický Vesmír v stave potenciálu v singularite driemal ako šípková Ruženka, ten mentálny bol už plne rozvinutý vo svojej večnej neopísateľnej kráse!
A práve z neho vyšiel impulz Niekoho: „Budíš Svetlo!“ … a nastal Big Bang (?)
„Veľký tresk nikdy nebol!“ tvrdia najnovšie štúdie.
Súvisiace články
Vnímanie v rôznych prostrediach reality
Svet duchov – fantázia či realita?
