Astrálny výlet do hlbín oceánu
Ovplyvňujú obsahy podvedomia alias subjektívny astrál astrálne cesty? Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že áno, a významne. Duch zvaný strach alebo predpojatosť vie počas astrálnej cesty s naším pôvodným zámerom riadne zatočiť. V mnohých prípadoch ide o nespracované emócie podvedomia a v ojedinelých o zásah nejakej astrálnej inteligencie. Pokiaľ démonickej, tak najpravdepodobnejšie sa jedná o spôsob, ako v cestovateľovi vybudiť strach a tak ho mať pod kontrolou a pokiaľ pozitívnej, zrejme pôjde o nejakú formu poučenia či vysporiadania sa so starými vzorcami myslenia.
•••
Odmalička ma fascinoval Vesmír ako aj podmorský svet, ktorý s Vesmírom si v mnohom podávajú ruky. Napokon, vždy, keď som sa s prístrojom potápal či už do hlbín jazier alebo mora, pripadal som si ako astronaut. Napokon tí sa na kozmické lety pod vodou aj skutočne pripravujú. Pri potápaní ma najviac fascinovali vraky a z nich azda najviac ten, ku ktorému sa podobne ako k mnohým iným bežným ponorom nedostaneme. Ide o Titanic, o ktorom už bolo nakrútených množstvo filmov ako hraných tak dokumentárnych. Keď som sa naučil ako tak astrálne cestovať, okrem návštev všelijakých astrálnych zákutí vrátane vesmírnych objektov ma veľmi lákalo dostať sa aj k tomuto mimochodom už veľmi dobre zdokumentovanom vraku. A tak som po tejto návšteve túžil, až sa takmer stala skutočnosťou. Prečo takmer?
Raz, keď sa mi exteriorizácia astrálneho tela podarila ako sa hovorí par excellence, v tej chvíli som si spomenul na cestu k Titaniku. Súradnice miesta som poznal a tak po opustení tela s astrálne hlasitým vykrikovaním Titanik, Titanik, som začal naberať na rýchlosti a s vetrom v tvári závratnou rýchlosťou mieril želaným smerom. No akonáhle som sa nad údajným miestom potopenia tej doby najväčšej parolode ocitol, prestal som si byť tým správnym miestom istý. Alebo to spôsobovala ponurá atmosféra, kedy more bolo rozbúrené a mraky všade navôkol, pričom som nevedel určiť či je po západe Slnka alebo pred jeho východom.
Na dno oceánu som sa ešte astrálne nepotápal, hoci v jazerách a v plytčinách mora som už za sebou nejaké tie skúsenosti mal. Ponurá situácia spôsobovala, že k ponoru som potreboval do krvi dostať riadnu dávku adrenalínu, a nepomohlo mi ani uvedomenie si faktu, že ide „len“ o astrálnu projekciu.
V inom článku som už napísal, že „keby som sa vyprojektoval mentálne, všetko by sa to bolo odohrávalo menej vnemovo intenzívne podobne, ako to býva aj počas živého sna či sna lucidného. Síce aj tieto sny vedia byť adrenalínové, no projekcia astrálna ako aj všetkým známy bežný život, ktorému hovoríme projekcia fyzická, sú čo do možnosti energetických interakcií omnoho zážitkovejšie.
Astrálna projekcia je teda od fyzickej na nerozpoznanie, pričom obyčajný sen, aj keď emocionálne zážitkovo veľmi silný, je predsa len oproti OOBE či astrálnej ceste ochudobnený o fenomén takého stupňa bdelosti, ktorý umožňuje plné uvedomovanie si seba samého „tu a teraz“ s možnosťou činiť vôľou logické závery a rozhodnutia na zmenu situácie podobne, ako to robievame dennodenne v bežnom živote.
Sen je teda rovnako mimotelesným zážitkom, len sa odohráva v kulisách a situáciách, ktorých tvorba vychádza predovšetkým z emocionálnych programov podvedomia a teda ide o viac-menej len subjektívnu astrálnu realitu naproti realite objektívnej, ktorej kulisy výtvory podvedomia ovplyvňujú len do tej miery, do akej astrálny cestovateľ nemá ovládnutú svoju emocionálnu myseľ.“
S obávami som sa teda vnoril do vĺn a akonáhle som pod sebou uvidel nekonečnú tmavošedomodrú hĺbku, rozhodol som sa, že sa pokúsim tuto masu prejsť čím najrýchlejšie až kým sa nedostanem na samé dno, kedy pri fyzickom potápaní ide o veľkú úľavu.
Spočiatku som mal entuziazmus, ale strach spôsobil, že som sa nikde do strán neobzeral a upaľoval smerom ku dnu ako o život. Ako som už spomenul, mojím palivom bola tvrdohlavosť a adrenalín. No po chvíli som zneistel, pretože podľa mojich „výpočtov“ by som mal byť už niekde u dna. Namiesto toho som všade naokolo videl len čierňavu, ktorá veľmi jemne žiarila zrejme astrálnym svetlom. Dno som však nevidel, hoci v skutočnosti mohlo byť na dosah. No napadla ma myšlienka, že čo keď som cestou dole nechtiac zmenil smer a ku dnu idem nie dostatočne kolmo.
Toto som za veľký problém považoval aj v prístrojovom hlbinnom potápaní, kedy pri neutrálnom vyvážení v kalnej vode a v hĺbke pri zníženej viditeľnosti neviete, kde sa dno či hladina nachádza. Sú k tomu určité finty, napríklad sa snažíte uzrieť bubliny vydýchnutého vzduchu alebo vezmete niečo ťažké ako napríklad nôž a opatrne ho popúšťate z ruky tak, aby vám svojím naznačeným smeru pádu ukázal smer, kde sa dno nachádza. Mimochodom, tak som raz prišiel o drahý nôž a nič mi to nepomohlo, pretože som si nevšimol, ktorým smerom mi z ruky odletel. Toto všetko však platí, ak nemáte so sebou potápačský computer, ktorý vám všetky potrebné údaje ukazuje. Za mojej éry však také prístroje nejestvovali a pri potápaní sa len v astrálnom tele také niečo použiteľné nie je.
Zastavil som sa a čuduj sa svete, cítil sa celkom pokojne. Vznášal som sa „odetý“ v ľahkej astrálnej kombinéze ani sa nečudujúc, že „dýcham“. Pre istotu som nato, ako sa to deje, ani nechcel pomyslieť. Jednoducho som „dýchal“ a bol som tomu rád. Možno som mal na sebe prístroj…
Dokonca ma popri nazeraní okolo seba napadlo vyskúšať si cvičenie so živlam voda, keďže som bol vo vode, ktoré spomína František Bardon – ide o ovládnutie živla jeho dýchaním. Pomyslel som si, že mám k tomu vynikajúce podmienky a tak som začal. Popri „dýchaní vody pórmi tela“ som sa pre istotu „dýchania vzduchu“ nevzdal a súbežne s vodou som do seba naťahoval aj „vzduch“, asi z fiktívneho náustku fiktívneho prístroja, ktorý, ako som už spomenul, ani neviem, či existoval.
Ďalšou zauijímavosťou bolo, že prevádzané Bardonové cvičenie prebiehalo rovnako, ako ho cvičievam vo fyzickom tele, teda aj keď som bol v tele astrálnom, živel vodu som do seba pórmi reálne dostať nevedel a cez ústa som si to urobiť netrúfal. Teda aj v astrálnom tele som musel všetko len vizualizovať rovnako ako to robievam v bežnej meditácii vo fyzickom tele. A vôbec, toto nebola vhodná doba ani prostredie pre živlové cvičenie.
Po chvíli pokoja a snahy o úspešné živlové cvičenie ma z ničoho nič prepadol divný pocit neistoty a poinurá atmosféra sa do mojej mysle vrátila. Cítil som, ako ma postupne zahaľuje strach. Situácia sa pocitovo razom zmenila natoľko, akoby som sa ocitol v inom vesmíre, v inej projekcii. Strach bol identický so strachom, aký ma občasne popadol pri prístrojovom potápaní v otvorenom mori v modrých hlbinách vodných más. Začal som sa so strácajúcim pokojom obzerať okolo seba a snažil sa zaostriť astrálny zrak.
Astrálny zrak nie je jasnovidnosť a podobá sa skôr zraku fyzickému. Má síce určité svoje špecifiká, ale podmienky pre dobré videnie sú takmer tie isté.
A potom to prišlo: v diaľave, ak sa to tak dá nazvať, som uzrel akoby tieň, ktorý sa pohyboval, pričom jeho presné obrysy nebolo možné od okolia rozpoznať. Bolo to niečo tmavomodré na tmavomodrom pozadí. Po chvíli pnutia som sa na živlové cvičenie vykašľal a sledoval objekt, ktorý sa ku mne evidentne blížil. Naraz situácia zaznamenala posun a ja som si uvedomil, že sa ku mne blíži – asi žralok.
Bol som dosť paralyzovaný nato, aby som niečo zmysluplné urobil. Pokúsil som sa síce o ochranný ohnivý kruh ako to robím pri rituáloch, dať sa do svetelného vajíčka, ap., no to všetko sa zrejme dialo len v mentálnej rovine a na astrálnu dopad nemalo. A žralokovi to podľa všetkého bolo jedno, pretože plával smerom ku mne ďalej.
Napadlo ma tiež, že utečiem, no nevedel som, kde sa voči dnu alebo hladine nachádzam, a na návrat do fyzického tela som v tom strese ani nepomyslel. A je zaujímavé, že sa samočínne ani neuskutočnil. Trvalo len moment, než sa ozruta priblížila ku mne tak tesne, že som cítil hmýrenie vody, spôsobujúce jeho drsnou kožou. Zmeravel som a stvrdol na kameň. Napadla ma myšlienka, že čo keď prišiel ten okamžik, kedy si „vychutnám“ tú smrť, akú zažili už mnohí na tejto planete. Vôbec som si neuvedomoval, že som v astrálnej projekcii. No žralok preplával okolo mňa takmer na dotyk a akoby som tam ani nebol, pokračoval ďalej… Vydýchol som si, a popritom som cítil turbulencie, ktoré žralok spôsoboval svojím majestátnym telom.
V okamžiku, ako upadol stres a vrátila sa mi schopnosť pohybu, vystrelil som naprieč modravou s tým, že musím nájsť hladinu. A tak som tmavomodrou masou letel a letel, ale nič som nenachádzal. Stále som bol v nekonečnu vodného sveta. Začal som teda meniť smery, pričom som jeden musel udržiavať dostatočne dlho, aby som zistil, kedy sa modravá farba začne meniť na jasnejšiu či naopak tmavšiu, čo by nasvedčovalo, že sa blížim buď k hladine alebo ku dnu.
Keď som konečne náhodou určil správny smer a pred sebou uzrel zjasňujúci sa horizont, pocítil som úľavu a radosť. Napriek tomu som k hladine letel pomerne dlho, až napokon som k nej dorazil pod riadne šikmým uhlom.
Z pod hladiny som sa do ovzdušia vzniesol ako strela vypustená z ponorky a čo najkratšou cestou som pálil niekam, asi domov. Počas letu „ovzduším“ som náhle začal strácať energiu a začal sa prepadať do povedomia nič netušiaceho hmotného tela, ktoré ma riadne zrelaxované čakalo na pohovke.
Po návrate som ešte dlho pociťoval efekt, ktorý som mával pri reálnom pobyte v morskej vode – bol som jej plne nasýtený a v ústach a dutinách som pociťoval jej slanú príchuť…
•••
V závere by som nerád polemizoval, o čo v tejto projekcii išlo. Či išlo o mix z hlbokého podvedomia uvoľnených spomienok, ešte na časy, kedy som sa prístrojovo potápal a kedy ma občasne chytil strach vygenerovaný zrejme na základe pozretia série filmov Čeľuste (Jaws), a ktorý bol identický so strachom, ktorý môj pôvodný zámer astrálnej cesty dostať sa k Titaniku upravil síce spôsobom neželaným, no zato zážitkovo úžasným alebo išlo o reálne astrálne zrkadlenie fyzickej reality a to ako oceánu tak žraloka. Alebo tiež mohlo ísť o žraloka, ktorého stvorila len moja temná myseľ alebo išlo o skutočného astrálneho žraloka alias kolektívneho ducha fyzických žralokov, o inteligenciu, s akou sa pôvodní šamani stretávajú nielen u žraloka, ale v tomto zmysle s duchmi všetkých druhov zvierat, rastlín a nerastov, a ktorých nazývajú silové zvieratá.
No nech je to už tak či onak, vaším zážitkom to nikdy na váhe neuberie.
