František BARDON
1. BRÁNA K OPRAVDOVÉMU ZASVĚCENÍ
Chvojkovo nakladatelství (1999)
2. PRAXE MAGICKÉ EVOKACE
Chvojkovo nakladatelství (1998)
3. KLÍČ K OPRAVDOVÉ KABALE
Chvojkovo nakladatelství (1999)
4. Frabato (Autobiografický román)
Chvojkovo nakladatelství (2000)
5. Otázky na mistra ARIONA (Františka Bardona)
Chvojkovo nakladatelství
6. Novinka! Pomůcka k introspekci
Josef Drábek František Bardon
VYDAVATEĽSTVO Vodnář, 2015 (ke stažení PDF)
7. Novinka! Učebnice vysoké magie
František Bardon
VYDAVATEĽSTVO Vodnář, 2017
V Univerze nejestvuje pojem zla ani dobra, pretože všetko bolo stvorené na základe nemenných zákonov, v nich sa najlepšie zrkadlí božský princíp, a jedine znalosť týchto zákonov nám dáva možnosť priblížiť sa Bohu.
So zreteľom k univerzálnemu zákonu polarity, týkajúceho sa dobra a zla, aktivity a pasivity, svetla a tieňa, môže každá veda slúžiť ako dobru tak zlu. Tak napríklad v rukách vraha sa ináč užitočný nôž môže premeniť na smrtiacu zbraň. Zásada pre všetky odvetvia tajnej náuky znie, že vždy rozhodujú len povahové črty jednotlivca.
Mágia je svätou vedou. Je vedou všetkých vied, pretože učí poznať a praktický aplikovať všetky univerzálne zákony. Medzi mágiou a mystikou neexistuje vlastne žiadny rozdiel a tam, kde ide o pravé zasvätenie, je nutné postupovať z rovnakej základne a podľa tých istých univerzálnych zákonov.
František Bardon
Neľahký osud
František Bardon sa narodil 1. 12. 1909 v Opave ako prvý syn Viktora a Hedvigy Bardonových a ako najstarší musel dohliadať na ostatných súrodencov, ktorých bolo časom až jedenásť. Podľa obľúbenej okultnej legendy u neho zásadný zlom nastal v pubertálnom veku, kedy sa do chlapca inkarnovala vysoká duchovná bytosť. Údajne sa zmenilo tak Bardonovo správanie a charakter, ako i jeho písmo. Rozvinuli sa jeho jasnovidecké schopnosti, vďaka ktorým sa stal čoskoro známym v blízkom i ďalekom okolí. Neskôr prednášal o nadprirodzených silách a usporadúval tiež eskamotérsky ladené vystúpenia. V tomto období používal umelecké meno FRABATO, čo je zloženina skratiek FRA (František), BA (Bardon), T (Troppau), O (Opava). K jeho skutočnému presláveniu však prispeli liečiteľské schopnosti a vedomosti, ktorými vynikal. Dosahoval vynikajúcich výsledkov v rôznych odvetviach hermetickej liečby, magnetizovaním počnúc a bylinkárstvom, či umením masáží končiac. Krátky čas pôsobil aj ako správca istej opavskej nemocnice. Napriek týmto svojim schopnostiam sám trpel rôznymi neduhmi – nadváhou, žlčovými kameňmi a zníženou činnosťou štítnej žľazy. Túto skutočnosť jeho priaznivci zväčša odôvodňujú karmickým zaťažením pôvodnej osoby Františka Bardona, do ktorej sa duchovný majster vtelil a ktorej karmu na seba prebral. Bardon sa údajne vyhýbal užívaniu vlastných liekov i liečiteľských metód na svoje potiaže práve kvôli tomu, že im prisudzoval karmický pôvod.
Počas vojny mu vraj bolo z vysokých nemeckých kruhov ponúknuté miesto v nacistickej astrologickej kancelárií. Túto ponuku odmietol, za čo bol v roku 1941 uväznený, podrobený mučeniu a za trest pridelený k oddielu smrti, kde musel zbierať odseknuté hlavy popravených. Po leteckom bombardovaní väznice ku koncu vojny, sa mu podarilo ujsť. V roku 1949 bol však znovu uväznený, tentokrát komunistami, a odvedený do pracovného tábora. Vďaka úspešnej simulácií epilepsie bol však odtiaľto po dvoch mesiacoch prepustený. Opätovne bol zatknutý a uväznený v roku 1958. Vo väzenskej cele dostal akútny zápal slinivky brušnej, na ktorý po troch dňoch, 10. 7. umrel, pretože dozorcovia sa dlhý čas domnievali, že svoje bolesti simuluje.
V poslednej dobe sa ohľadom Bardonovej smrti objavili špekulácie o tom, že si tento záchvat vyvolal sám, aby smrťou unikol svojim väzniteľom. Podľa výpovede syna, Lumíra Bardona si totiž pri poslednej návšteve želal do väzenia dopraviť kúsok údenej slaniny, pričom ako zbehlý liečiteľ a medik musel vedieť, že jej konzumácia je v prípade žlčových kameňov nebezpečná. (Pravdepodobnejšia nám pripadá domnienka, že Bardon si týmto spôsobom chcel vyvolať stav vyžadujúci hospitalizáciu.)
Dielo
František Bardon za svojho života verejne publikoval tri diela: Brána k opravdovému zasvěcení (1955), Praxe magické evokace (1956) a Klíč k opravdové kabale (1957). V čom spočíva tajomstvo ich úspechu? V prvom rade vo výbere a spracovaní tém. Prvá kniha je prehľadnosťou vynikajúca učebnica praktickej mágie, vedúca záujemcu od prvých krôčikov, až k náročným magickým operáciám. Neposkytuje nekonečné, no bezobsažné pojednania, známe z mnohých iných kníh podobného zamerania, ale ponúka priame, vecné a zasvätené rady ohľadom fyzického, duševného i duchovného výcviku. Druhé dielo je jedným z najlepších a najobsiahlejších magických grimoárov vôbec. Okrem toho, že objasňuje väčšinu dôležitých bodov tzv. evokačných praktík (slúžiacich k vyvolávaniu bytostí z iných rozmerov), ponúka aj popisy a evokačné signatúry 32 živlových, 360 (+24) nadzemských, 28 lunárnych, 72 merkúrskych, 90 venušských, 45 slnečných, 36 marsovských, 12 jupiterských a 49 saturnských entít. (Marsovské a saturnské signatúry v diele obsiahnuté nie sú.)
Tretia kniha je súhrnom zvláštneho kabalistického systému, ktorého pôvod je zahalený rúškom tajomstva. So starobylou hebrejskou kabalou však tento systém nekorešponduje. Zvládnutie kabalistických cvičení a osvojenie si umenia tvorby kabalistických písmenových kľúčov sľubuje praktikovi, ktorý dospeje až sem, absolútnu moc nad mikro- i makrokozmom. Podľa naších informácií do dnešných dní prakticky zvládlo všetky tri Bardonove knihy len niekoľko adeptov. (Jedným z nich bol údajne spoluautor knihy Vzpomínky na Františka Bardona píšúci pod pseudonymom Dr. M. K., ktorého pozemská púť skončila pred niekoľkými rokmi.)
Bardonov prístup je vyložene didaktický, čo je ďalším dôvodom jeho úspechu. Bežný záujemca o mágiu je zmätený komplikovanosťou diel Eliphasa Léviho, či Aleistera Crowleyho, ktoré ovplývajú tajomnými symbolmi, narážkami a zložitými výrazmi. Zatiaľčo niektorým táto komplikovanosť a filozofické zafarbenie vyhovujú, pre iných sú neprekonateľnou prekážkou. Bardon zaplnil medzeru zívajúcu medzi všeobecne prístupnými ezoternými oblasťami a vysokou mágiou. Každé neznáme slovo, každé cvičenie, či postup, sú tu objasnené a podrobne vysvetlené. Bardon vedie začínajúceho mága doslova za ruku tam, kde ho napríklad Crowley bez výstrahy vhodí do nebezpečného víru. Odpovedať na otázku, ktorý z postupov je vhodnejší, nie je ľahké. Oba majú svoje klady i zápory. Zatiaľčo Crowleyho prístup je riskantnejší, Bardonov neakcentuje dôležitosť samostatnosti žiaka a ponecháva mu menší priestor na sebavyjadrenie. Prirodzeným dôsledkom sú kulty deifikujúce Bardonovu osobu, ako aj určitá nesamostatnosť, prejavujúca sa u niektorých žiakov jeho systému. Tento fenomén sa prejavil už krátko po Bardonovej smrti, keď bol svojimi žiakmi prehlásený za inkarnáciu ducha, ktorý sa vraj v minulosti vtelil napríklad v osobách Herma Trismegista, Lao C, Nostradama, R. Fludda, či Apollónia z Tyany. Je zarážajúce, že tejto inkarnačnej rade, v ktorej sa životné dáta niektorých osôb dokonca prelínajú, dodnes verí nemálo z Bardonových stúpencov. Menej známym faktom je, že po zhliadnutí rukopisu románu Frabato, ktorý na základe Bardonových poznámok spísala jeho žiačka O. Votavová, zostal zhrozený sám Bardon a vydal zákaz na jeho publikovanie. (Z tohto dôvodu bol Frabato publikovaný až v sedemdesiatych rokoch.) Tieto skutočnosti zrejme prispeli k tomu, že aj keď je Bardonovo dielo dôležitým medzníkom vo vývoji väčšiny moderných mágov západnej zasväcovacej tradície, nehlási sa k nemu, ani ho nerozvíja, žiadny z predstaviteľov súčasných vedúcich magických prúdov.
Kontakt s Veľkou Beštiou
Vzťah medzi dvoma azda najznámejšími mágmi dvadsiateho storočia – Františkom Bardonom a Aleisterom Crowleym, je jednou z málo prebádaných oblastí histórie okultizmu. Výpoveď Bardonovho žiaka o priamom kontakte medzi nimi nemožno pokladať za faktický historiografický údaj, ale len za zaujímavú indíciu. Obrátili sme sa preto na pána Lumíra Bardona, syna Františka Bardona, s prosbou o potvrdenie alebo vyvrátenie tohto tvrdenia. Žiaľ, nedostali sme žiadnu odpoveď.
Viac šťastia sa na nás usmialo, keď sme z pražských hermetických kruhov obdržali jeden z Bardonových zošitov, ktoré tu ako manuscripty vychádzali koncom tridsiatych rokov. Išlo hlavne o Bardonove volné preklady diel významných zahraničných autorov, opatrené jeho predhovorom alebo komentármi. Do tejto kategórie spadá aj preklad prvej a druhej časti Crowleyho Liber 4, Bardonom označovanej ako „Čtvrtá kniha mistra Theriona“. Predhovor, podpísaný pseudonymom Arion (Bardon), budeme citovať v plnom znení: Uveřejňujeme naší čtenářské obci neznámý rukopis mistra Theriona. Jsme přesvědčeni, že tím předkládáme práci právě tak svérazně vzácnou, jako žádoucí zejména pro toho, kdo o požehnaném směru, který k cíli opravdu vede – již ví. Je to cesta vedoucí ‚branou sebe sama‘. Therionova práce je sice určena všem, ale není určena pro všechny. Jsou to zápisy a zlomky příležitostných hovorů s nemalou ideovou náplní, jež dlužno pročítat opatrně, aby při pohledu na celek se vám objevily jako opravdové duchové symposion s výběrem, jež tu je – aby sloužil. Nezáleží tedy než na vašem výběru. Jsme přesvědčeni, že v Therionově práci není jenom krása námětu – ale je tam mnoho živoucí pravdy, která sestoupí ke každému kdo jest jejim oddaným vyznavačem. Je-li něco opravdu okultního – pak je to bohužel nejčastěji pravda. Zní to arciť paradoxně, ale k osvobození je třeba předně pravdy, neboť duchovní čistota a duchovní nečistota je to, – s čím člověk od věků vede v sobě samém neutuchající a tudíž i bezděčný boj.
Po tomto predhovore nasleduje preklad Crowleyho poémy zo záveru prvej časti Liber 4. Pod ním je Crowley Bardonom označený ako „Crovley“, čo je zvláštne a príliš to nesvedčí o tom, že by Bardon Crowleyho osobne poznal. (V tom čase bol Crowley pre tunajších okultistov známy pod magickým menom „Therion“, čo dosvedčuje aj poznámka v denníku významného českého hermetika Františka Kabeláka, ktorý taktiež udržoval kontakt s nemeckými okultistami od ktorých pravdepodobne čerpal a už v roku 1940 pre českú hermetickú spoločnosť Universalie v dielach Kniha tajemství velikého šému a Magické charaktery zvířetníku publikoval evokačné obrazce 72 merkúrskych géniov a 12 géniov zvieratníka (spolu s obrazcami protigéniov), ktoré sú identické so znakmi publikovanými roku 1956 Bardonom v Praxe magické evokace. Táto skutočnosť vrhá zvláštne svetlo na Bardonove vyjadrenia v Praxe magické evokace: Z celé řady spisovatelů nebyl ani jedinému znám pravý význam 72 génií merkurské zóny a v osobním kontaktu s těmito génii už vůbec nikdo ze spisovatelů nebyl. Jména géniů odpovídají sice skutečnosti, ale ve znacích, leckdy uveřejněných, jsou tak velké rozdíly, že lze právem pochybovat o tom, zdali byly vůbec kdy popsány na podkladě skutečnosti. Aby se mág nemusel spokojit jen s pouhými domněnkami a také aby zbytečně neztrácel drahocenný čas dalším bádáním po pravdě, navázal jsem sám kontakt se všemi 72 génii merkurské sféry a uvádím věrně jejich skutečné znaky…
Na druhú stranu sa na konci rukopisu nachádza upozornenie „Veškerá práva vyhrazena!“ a tak sa môžeme len domnievať, či by si Bardon nárokoval práva na preklady Crowleyho rukopisov, keby s ním nebol v osobnom kontakte. Isté je len to, že Bardon Crowleyho diela poznal a pravdepodobne k nim zaujímal pozitívny postoj.
Omyly majstra?
Bardonovmu dielu nemožno uprieť vysoký prínos, avšak nemalo by byť prijímané nekriticky. Obsahuje niekoľko závažných omylov a nedostatkov, ktoré môžu študentovi pri nekritickom prístupe spôsobiť nemalé ťažkosti. Azda najhoršie je na tom dielo Praxe magické evokace. Okrem celkovej chaotickosti priraďovania bytostí k sféram ovplýva aj niekoľkými kurióznymi omylmy. Uveďme len niektoré. Podľa nemeckého okultistu A. Hembergera (Zastával názor, že Bardonov systém nie je autentický, ale je nepriznaným kompilátom z diel R. O. Quintschera, a rádových prác Fraternitas Saturni) sú Bardonom označené bytosti jupiterskej sféry v skutočnosti bytosťami sféry saturnskej. Tomuto predpokladu napovedá aj fakt, že znak planéty Saturn sa pomerne nelogicky nachádza na väčšine „jupiterských“ signatúr. Pravé jupiterské signatúry a bytosti preto v diele chýbajú. Rovnako absentujú znaky protigéniov všetkých sfér, ktoré sa v Quintscherových dielach nachádzajú. 360 prednostov nadzemskej zóny, taktiež nie je pôvodných. Prvý krát boli v Nemecku publikované už v roku 1725 P. Hammerom v diele Mág Abramelin. (S trochou zlomyseľnosti môžeme podotknúť, že o týchto bytostiach sa tu otvorene hovorí ako o služobníkoch hlavných démonov, napr. Satana a Bafometa.) V tomto diele sa však nachádza viac než 360 bytostí. Bardon sa pridŕžal Quintscherovno usporiadania 360-tich prednostov nadzemskej zóny a niektoré zvyšné bytosti z Mága Abramelina priradil k živlovým bytostiam vzduchu (!).
Preukázateľne nie je pôvodných ani 72 géniov merkúrskej zóny, ktorí sa tradične objavujú už v starých kabalistických prácach. Diskutabilná je aj správnosť farebného a grafického znázornenia znakov entít. Asi najviac zarážajúci je však nedávny objav rakúskeho okultistu E. Stejnara, ktorý zistil, že mená bytostí niektorých sfér sú zašifrované a teda nie sú autentické. Bardon túto šifru údajne už nestihol zverejniť kvôli svojmu zatknutiu. Šifra vyzerá nasledovne:
A=E, B=R, CH=H, D=M, E=A, F=V, G=W, I=O, K=Z, L=S, LH=SCH, M=L, N=G, O=U, P=F, R=T, S=N, T=B, TZ=K, U=I, V=D, W=P, Y=J, ZH=CH, Z=C.
O platnosti tohto objavu sa môžeme presvedčiť jednoduchým prevodom. U géniov slnečnej sféry totiž prevedením ich „mien“ cez šifru dostaneme bežné astronomické názvy stálic. (EMNASUT=ALGENIB, LUBECH=SIRAH, EMEDETZ=ALAMAK, EMAYISA=ALKYONE, BUNAM=RIGEL atď.) Inteligencie mesačnej sféry sú podľa Stejnara zhodné s tzv. mesačnými stanicami popisovanými Agrippom v jeho druhej knihe Okultnej filozofie.
Rôznym chybám sa nevyhli ani ostatné časti Bardonovej zasväcovacej trilógie. Dr. M. K. sa údajne pripravoval tieto chyby upraviť, ale zistil, že Bardon ich do svojich diel zakomponoval úmyselne, aby zmiatol nepripravených žiakov a znížil možnosť zneužitia magických síl. A tak nám teda ostáva domýšlať sa, kde sa v tomto prípade nachádza pravda.
Zdroj: Orientácia 2/2003
