Svet duchov – fantázia či realita?

 

Metafyzické démonické inteligencie robia všetko preto, aby sa o ich existencii nevedelo. Len vtedy nás ľudí ovládajú s elegantnou ľahkosťou.

V dnešnom svete nachádzame množstvo materiálov, obsahujúcich štúdie o smrti, ktoré sú predmetom vedeckej disciplíny pod názvom tanatológia. V jej rámci možno badať snahu vedcov si ujasniť, kedy nastáva ten zlom, a pacient sa stáva definitívne mŕtvym na rozdiel od smrti len dočasnej, z ktorej ak sa vráti, môže v niektorých prípadoch podať svedectvo NDE a LTP, vypovedajúce o tom, čo by nasledovalo, ak by v posmrtnej ceste už mimo telo pokračoval, zatiaľ čo jeho hmotná schránka by postupne prešla od smrti klinickej k biologickej. Avšak o nezávislosti vedomia na fyzickom tele vedia len zasvätenci, ktorí materialisticky orientovaným vedcom na ich tvárach často vyludzujú pohŕdavý úsmev. No kto sa smeje posledný, smeje sa najlepšie…

 

 

Rozdiel medzi smrťou klinickou a biologickou 

Klinická smrť, je stav pri ktorom dochádza k (dočasnej) zástave dychu, k zástave srdečnej a mozgovej činnosti (mozgová smrť). Je však možný návrat klinicky mŕtveho človeka medzi živých a to masážou srdca alebo umelým dýchaním. Problém nastáva v presnej načasovanosti pomoci takto „mŕtvemu“ človeku. Spravidla lekársky tím má na záchranu maximálne v krajných situáciách tridsať minút. Po uplynutí tejto doby spôsobí nedostatok kyslíku v mozgu ireverzibilné (nezvratné) poruchy, v dôsledku čoho z klinickej smrti nastáva biologická smrť.

Biologická smrť, je stav, kedy mozog prestal vykonávať svoje funkcie a nie je možné ho už oživiť. Biologická smrť je teda definitívnou, celkovou smrťou. V tomto prípade sa jedná o ireverzibilnú stratu všetkých životných funkcií (ukončenie činnosti srdca a mozgu), pri ktorej strácajú svoju funkciu orgány a tkanivá tela človeka. Tí, ktorí zažili klinickú smrť, zažili umieranie, ale nie smrť.

K pojmu smrť existujú rôzne názory a postoje, ktoré sa u rôznych vedcov líšia v závislosti na tom, či jej definitívne štádium považujú za konečnú príbehu človeka ako takého alebo len za jeho prechod niekam, kde vo svojom živote pokračuje ďalej len už bez fyzického tela.

Panuje všeobecná zhoda v tom, že keby sa prijal predpoklad existencie takpovediac inej dimenzie, okultistami zvanej Astrál, tak by v nej museli platiť iné fyzikálne zákony, ktorým pre zrejmú odlišnosť hovoríme (meta)fyzické, pretože v inom prípade by sme túto dimenziu dnešnými laboratórnymi prístrojmi detekovať aspoň sčasti vedeli.

 

Dr. Eben Alexander, neurosurgeon, and best-selling author of Proof of Heaven, tells about his Near Death Experience and how his NDE led to a radical shift in his thinking about consciousness. He believes that the scientific community is undergoing a revolution which will lead to an awakening for humanity into a new understanding of the nature of our existence.

Dr. Eben Alexander, neurochirurg a najpredávanejší autor knihy Proof of Heaven, rozpráva o svojich skúsenostiach s klinickou smrťou a o tom, ako jeho NDE viedlo k radikálnemu posunu v jeho myslení vo vzťahu k pojmu vedomie. Verí, že vedecká komunita prechádza revolúciou, ktorá povedie k prebudeniu ľudstva v zmysle nového chápania podstaty našej existencie.

Nová nedogmatická, nemateriálna, nenáboženská, teda skutočne objektívna veda, veda celostná: pozri text v sekcii Dodatky. 

CZ verzia

 

 

 

Stanislav Grof – Odlišná psychiatrie

 

Dr. Bruce Greyson, a faculty member at the UVA Division of Perceptual Studies, presents his research on near-death experiences in the second half of this video. Prior to Dr. Greyson’s presentation, we hear author Jeff Olsen describing his own personal and profound near-death experience. The UVA DOPS faculty gathered to offer public lectures at the Boston Museum of Science on September 17th, 2016, as part of a special one day event, „Do We Survive Death? A Look at the Evidence“. This event was sponsored by Tracy Coen. The Division of Perceptual Studies (DOPS) is a research unit within the Department of Psychiatry and Neurobehavioral Sciences at the University of Virginia Health System. The research faculty of the Division are known internationally for their expertise and research integrity in the investigation of phenomena relevant to the nature of consciousness and its relationship to the physical world.

 

Ako som už spomenul, na webe sa nachádza mnoho viac-menej kvalitných materiálov na túto tému a medzi nimi sa nachádzajú aj materiály skeptikov, ktorí z rozličných dôvodov smrť považujú za konečné štádium nielen fyzickej existencie, ale aj existencie vedomia.

Zmes rôznych názorov pre a proti sú zhrnuté aj v tomto článku. 

V mnohých dokumentárnych materiáloch sa pojednáva o hypnóze v súvislosti s minulými životmi, v ďalších zase o stavoch blízko smrti, o zmenených stavoch vedomia, o svete duchov, atď., no skeptickí vedci tvrdia, že všetky tieto transcendentálne stavy sú len odozvami biochemických procesov neurónov, čo však dnes už dokázateľne nie je pravdou. Pravdou však je, že regresná hypnóza ako taká nie je spoľahlivou metódou na odhaľovanie minulých životov, nakoľko útržky z možných minulých životov môžu byť znehodnotené množstvom zmyslových obrazov vygenerovaných z podvedomia silnými emóciami a ďalšími doposiaľ nespracovanými zážitkami, ktoré sa odohrali mimo obdobie minulých životov. Tento poznatok však reálnosť minulých životov ako takých nepopiera.

O čom tento a minulé životy sú dobre dokumentuje video, ktoré sa až neuveriteľne zhoduje s poznatkami z vlastných výskumov v uvedenej oblasti.

Poznámka k videu: 
Vo videu sa spomína ako nesmrteľný metafyzický fenomén pod názvom duša. Osobne som však vedený k poznaniu, že existujú tri základné telá, v ktorých vedomie a jeho interaktívny nástroj myseľ pobýva – je to telo fyzické, ktoré je smrteľné, ďalej astrálne, teda emocionálne, ktorému sa tiež hovorí duša a tá je rovnako smrteľná (existuje však dlhšie ako telo fyzické), a tomu, čo sa vo videu spomína ako duša, mám za telo mentálne, v ktorom pobýva duch – teda tá zložka vedomia, ktorá je už nesmrteľná a ktorej evolučná úroveň je daná množstvom inkarnácií. A pokiaľ sa duch (alebo tiež vyššie Ja) rozhodne pre ďalšiu inkarnáciu, dostáva do výbavy ako nové telo astrálne (teda dušu), tak telo fyzické. A duch (vyššie Ja) ako vrchol hierarchie pomyselnej vibračnej pyramídy nás ako pod-osobností (podvedomie) a nad-osobností (nadvedomie) z ktorých pozostávame, je zároveň súčasťou ako ducha Stvoriteľa tak tela astrálneho, ktorému hovoríme duša. Avšak to nič nemení na udivujúcej výpovednej presnosti videa, teda presnosti v zmysle zhody s obecne platnou okultnou teóriou. 

 

V ďalšom videu je poukázané na príbeh štvorročného chlapca, ktorému sa v krku vytvoril nádor, ktorý podľa všetkého súvisel s prežitkom v minulom živote. V ňom bol usmrtený strelou do krku a akonáhle sa tieto informácie dostali do jeho vedomej mysli tým, že sa s nimi zdôveril rodičom a tí to akceptovali, nádor sa začal strácať až úplne zmizol a s ním aj ďalšie (psycho)patologické symptómy, ktorými malý chlapec dovtedy trpel.

Odhliadnuc od samotného príbehu, podľa osobných zistení viacročnou prácou v tíme, ktorá pozostávala ako z výskumov kognitívnymi metódami tak predovšetkým transcendentnými zážitkami, ide o neodškriepiteľný fakt, že človek, ktorý takpovediac navonok zomrie, v skutočnosti sa ocitne v astrálnom tele, ktoré je presnou kópiou bývalého tela fyzického. Tento (meta)fyzický obal aicky umožní zomrelej osobnosti – jej vedomiu – precitnúť do astrálnej dimenzie. V nej existuje po dobu, pokiaľ ho fenomény nového prostredia nepripravia na ďalšiu (povinnú či nepovinnú) inkarnáciu, kedy obsahy jeho už prežitých životov (vrátane toho posledného) sa uložia do novo koncipovaného astrálneho a fyzického tela ako nevedomie, ktorého zložkou je podvedomie a nadvedomie. To, ktoré obsahy mysle minulých životov sa uložia do podvedomia a ktoré do nadvedomia (vyššieho Ja), rozhodujú ich vibrácie, ktoré sú však výhradne (meta)fyzického charakteru. Obsahy tohto nevedomia potom bývajú v príhodných chvíľach, akými sú hypnopompický a hypnagogický stav vedomia vrátane fenoménov parasomnie, hypersomnie, insomnie, katapultované do uvedomenia, ktoré charakterizuje EEG vlnenie Beta (za bdelostnú zložku) a vlnenie Alfa, Théta a Delta (za zrelaxovaný bdelý stav a stav spánku vo fáze REM a Non-REM). A také niečo sa pravdepodobne prihodilo aj spomenutému malému chlapcovi v uvedenom videu.

Vezmime si napríklad takú hypnózu. Z pohľadu materiálnej vedy k žiadnym spomienkam počas hypnózy na minulosť, a tobôž na minulé životy, ísť nemôže. Hoci my v celku zastávame názor opačný, v niečom dávame skeptikom za pravdu. V čom?

Vedci často argumentujú tým, že klientova zhypnotizovaná myseľ je bez akéhokoľvek odporu ochotná prijímať podnety z vonkajšieho prostredia, napríklad od hypnotizéra, a tieto prezentovať ako svoje vlastné. Vedci práve toto považujú za jeden z dôkazov, že hypnóza ako taká zďaleka nie je procesom, ktorý by mal niečo dokázať, a celý proces prisudzujú, ako som už spomenul vyššie, len hre neurónov.

Je pravdou, že klienti, uvedení do tranzu, námety z externého prostredia ochotne prijímajú a na ich základe si vytvárajú takpovediac novú architektúru mentálno-emocionálnych konštruktov, ktoré potom prezentujú ako napríklad svoje minulé životy. Aj keď tieto fantázie skutočnú realitu nevykresľujú a s mnohými faktami, napríklad z oblasti histórie, sa vyvracajú, napriek tomu nie je dôvod, aby sa závery hypnózy považovali za irelevantné. Totiž v prezentácii zhypnotizovaného je vždy zakomponovaný kus pravdy!

 

Článok o niektorých nepriamych dôkazoch, potvrdzujúcich reinkarnácie: Reinkarnácia – dôkazy

SVET DUCHOV verzus KVANTOVÁ FYZIKA 
Okultnou praxou som prišiel k poznaniu, ktorý poukázal na omyly v chápaní kvantovej fyziky v súvislosti s dimenziou, ktorou je vedomie a myseľ samotná. Pointou je fakt, že aj keby bola teória kvantovej gravitácie dokázaná, bola by prejavom maximálne tak sveta fyzického a nie dimenzie, ktorej sa hovorí astrálna a mentálna. Teda celá architektúra prejaveného gravitačného multiverza, vrátane kvantového chaosu z ktorého vychádza, netvorí podstatu vedomia ako takého, ale je tomu práve naopak!

 

Ďalším fenoménom PSI/ESP a zároveň neodškriepiteľným vedeckým faktom, dnes už veľmi dobre zdokumentovaným, je diaľkové nazeranie alebo remote viewing.

A ako to vo svete vedy chodí?

 (NASA – Black hole) 
Čierna diera – gravitačný útvar, produkujúci tú najintenzívnejšiu energiu akú fyzika pozná, a ktorý ešte len donedávna bol drvivou väčšinou vedcov považovaný za holú fikciu. No dnes sa už jedná o dokázanú realitu.

 

Ale tak funguje veda: v jeden čas si všetci vedci medzi sebou nadávajú do idiotov a vysmievajú sa navzájom za prezentované názory, ale ak sa raz niečo nové dokáže, tak naraz je ticho, akoby sa nechumelilo – nová premisa sa prijme, a ide sa ďalej. Preto si z názorov materiálne orientovaných vedcov, čo sa týka napríklad okultizmu, netreba nič robiť – raz možno príde objav, a my náhle zistíme, že všetky tie dovtedajšie škriepky, ktoré nás len oberali o zdravie, sú preč… a vedci si len poprezliekali svoje kabáty. Márnosť nad márnosť…

Diaľkové nazeranie anomálií na Marse

Raz za týždeň sa zídu diaľkoví pozorovatelia (Remote Viewers) k „teamovej misii“. Toto video ukazuje výsledky jednej z týchto misií. NASA fotky ukazujú bizarné anomálie na Marse, nezriedka nazývané ako „sklenené rúry“. Nikto z pozorovateľov nemal akúkoľvek znalosť o povahe cieľa. Posúďte sami presnosť ich diaľkového nazerania: (zdroj: http://www.cez-okno.net)

 

Z vlastných skúseností vieme, aký je svet mysle prchavý a ako málo stačí k tomu, aby sa prezentovaná realita astrálu zmenila na mix skutočností a fantázií. Stačí k tomu hocijaká emocionálna myšlienka, ktorá sa do zmyslových obrazov pasívnej mysle vlúdi a je interpretačný malér – zo sliepky sa nestane kohút, ale priamo tiger…   

Závery materialisticky orientovaných vedcov sú teda v tomto zmysle síce oprávnené, ale len do určitej miery, nakoľko vychádzajú z príliš povrchných postupov a naviac, všetko sa snažia ušiť len na zákonitostí hmoty.

Doteraz sme spomínali hypnózu len v súvislosti s minulými životmi. Ďalšie video však prezentuje fenomény klinickej smrti, známe pod už spomínanými skratkami NDE a LTP, ktoré sú však taktiež považované len za interpretácie chemických procesov, hoci v tomto prípade odumierajúcich buniek mozgu. A rovnaký prístup majú skeptici aj ku existencii duchov. Vlastne, celý Astrál je len výplodom elektrochemických aktivít mozgu. Aké jednoduché!

My však vyššie uvedené „záhady“ zodpovedané máme a nepotrebovali sme k tomu ani žiadne elektrochemické procesy odumierajúceho mozgu, geomagnetické anomálie, pôsobiace na spánkové laloky či iné pseudo-predpoklady.

Súhlasíme s tvrdeniami skeptikov, že veda čím ďalej tým viac potvrdzuje, že všetky obrazy mimozmyslového vnímania, vrátane mimotelových zážitkov, sa v mozgu prezentujú ako elektrochemické reakcie. Tie ale nie sú ich príčinou ale už len odrazom reálnych astrálnych fenoménov. 

Áno. Procesy tvoria akúsi biochemickú bránu k transcendentálnym zážitkom, bez ktorých by sa žiadne nediali. No my tvrdíme, že elektrochemické interakcie v neurónoch všetky tie mimozmyslové záležitostí len umožňujú ale nie sú ich pôvodcami rovnako, ako televízor negeneruje televízne programy svojimi súčiastkami. Pokiaľ ho zapneš, zachytí už existujúce elektromagnetické vlny a tie zmení na reč zvukových obrazov. No elektromagnetické vlny televíznych programov, a lá ľudské vedomie, existujú aj potom, čo televízor vyhodíš z okna!

Toto je presná analógia k funkcii mozgu, ktorý svojimi elektrochemickými pochodmi umožňuje zmeniť stav vedomia a uvoľniť ho zo spár fyzičnosti. To potom môže voľne putovať kade-tade po Astrály. Zmenu biochemických reakcií v mozgu môžeš vyvolať buď zvonku, napríklad pôsobením magnetov na spánkové laloky, psychoaktívnymi látkami alebo z vnútra – použitím vôle, kedy sa slobodne rozhodneš, že napríklad učiníš exteriorizáciu astrálneho tela a meditáciou si zmienené procesy v mozgu vyvoláš. Rovnako zmienené reakcie v neurónovej sieti môžu vzniknúť napríklad autonehodou, ktorá spomenuté procesy v mozgu vyvolá násilne a ty sa v klinickej smrti vydáš na astrálnu cestu, z ktorej sa buď ešte vrátiš alebo odídeš už bez spiatočného cestovného lístka.

My si vieme mimozmyslové vnímanie alebo astrálnu projekciu, simulujúcu NDE/LTP, privodiť kedykoľvek a kdekoľvek, nezávislé na tom, aké sú momentálne vonkajšie geomagnetické či iné podmienky. Toto všetko dokážeme realizovať dokonca kolektívne, ako spomínam v článku nižšie, čo z tranzempirických aktivít robí záležitosť rovnako objektívnu, akoby sa odohrávala vo fyzickej realite. Tým prakticky závery materialisticky orientovaných vedcov nadobro vyvraciame a existenciu minulých a posmrtných životov, rovnako ako aj realitu duchov, jednoznačne potvrdzujeme. Už aj my disponujeme dostatkom skúseností k tomu, aby sme z prvej ruky potvrdili tvrdenie profesora Harnera, že ak by sa aj dokázalo, že všetky transcendencie sú len následkom biochemických reakcií mozgu, všetko, čo v nich zažívame, by nebolo možné, a to v akomkoľvek zmysle!

Je známou záležitosťou, že všetci tí, ktorí sa zaoberajú výskumom fenoménov zmenených stavov vedomia sa podobne ako aj aj my, skôr či neskôr, začnú potykať s javmi, ktoré svet duchov skôr vyvracajú než potvrdzujú!

Môže zato už vyššie zmienený efekt, na ktorý mimochodom už po tisícročia upozorňujú duchovní vodcovia indigénnych národov, moderne zvaní šamani, čarodejníci a mágovia, ktorí ho však za dôkaz neexistencie sveta duchov nepovažujú.

Títo praktici už dávno vedia, že transcendentálne vedomie považuje za realitu všetko, čo sa v jeho súcne momentálne nachádza a že ono samé od seba nejaví snahu tieto zmyslové obrazy akokoľvek triediť na tie, ktoré fyzickú realitu ešte predstavujú a ktoré už nie. Pôvodní obyvatelia prišli nato, že tento problém sa dá obísť dvoma spôsobmi. Prvý hovorí o použití vycvičenej vôli a dlhodobej praxi a ten druhý o pomoci spriateleného ducha, ktorý si vie s chaosom v hlave začínajúceho adepta hravo poradiť. Práve tento druhý spôsob je alfou-omegou šamanizmu.

Odporcovia z radov predovšetkým monoteistických cirkvi a siekt však varujú, že aj táto technológia má svoje úskalia, pretože nikdy nevieš, či sa za spriateleným duchom náhodou neskrýva démon alebo sám Diabol. Tieto úsmevné až patologické tvrdenia však vyvracia naša dlhodobá transcendentálna prax, bez ktorej sa ani veda ani náboženské monoteistické hnutia nikam nedostanú. Keďže táto téma sa vymyká z rámca problematiky tohto článku, nebudeme ju tu ďalej rozvíjať. Tí, ktorí sa o duchoch ako takých chcú dozvedieť viac, nech si pozrú články tu a tu.

Pokiaľ by si teda niekto, kto má so zmenenými stavmi vedomia málo skúseností, dal zámer z chaosu mysle niečo zmysluplného vydolovať a nepoužil by k tomu ani pomocného ducha, mohla by to byť skôr úloha vhodná pre Sizyfosa, ako pre logicky uvažujúceho jedinca. Intelektuálna myseľ, akokoľvek geniálna, by si s tým neporadila. Je to preto, lebo je zvyknutá uvažovať v trojrozmernom ponímaní sveta a nie v EEG vlnení Alfa, Théta a Delta, čo reprezentuje zrejme viacrozmernú (astrálnu) realitu. Práve nepochopenie toho býva príčinou stroskotania väčšiny duchovných hľadačov a rovnako okultných mágov, ktorí ak tieto iracionality nezainterpretujú správne, vystavujú sa riziku, že budú považovaní za duševne narušených a v lepšom prípade za  šarlatánov.

Je dobre mať na pamäti, že nevedomie s vedomím bdelej analytickej mysle komunikuje prostredníctvom vnemov, teda zážitkov, ktoré sa nadobúdajú zmyslovými orgánmi fyzického tela. Tomuto procesu hovoríme non-verbal communication alebo tiež imaginácia. No vnemy sa utvárajú aj zrkadlením vnútorných objektov a javov, pre ktoré, podľa našich zistení, existujú zmyslové orgány astrálneho tela, na základe ktorých sa neskôr ako kópie vyvinuli fyzické. Práve tento fenomén napríklad odlišuje astrálnu projekciu od mentálnej, v ktorej sa akoby fyzické vnemy už neuplatňujú, a tak medzi mentálnym telom a astrálom či fyzickým svetom nemôžu vznikať žiadne priame energetické interakcie. V praxi to znamená toľko, že keď nejaká mentálna bytosť (duch) chce na hrubohmotný svet alebo Astrál energeticky pôsobiť, musí si k tomu vytvoriť astrálne (emocionálne) telo.

Všetko by elegantne zapadlo do súkolia reality, ak by bola veda uznala premisu, na ktorej stavia Kybalion, že MultiVesmír ako taký je vo svojej podstate mentálny. To by sme ale od skeptikov chceli asi mnoho. Skeptikmi neuznávaní vedci, ktorí považujú zakomponovanie podstaty vedomia do ešte neobjavenej rovnice kvantovej gravitácie (viacej tu) za podstatné, sú napríklad Roger Penrose alebo Fred Alan Wolf, ktorý sa naviac za pomoci pôvodných šamanov vydal aj cestou zmenených stavov vedomia.  Z oblasti psychiatrie zase môžme spomenúť vedca svetového formátu Stanislava Grofa, ktorého názory (tu a tu) k záležitosti vedomia a jeho holotropných stavov sú revolučné. A týchto skutočných vedcov je oveľa viac ale oproti skeptikom zrejme tvoria stále menšinu alebo len toľko nevyskakujú. Máme zato, že pokiaľ sa chce veda ako taká niekam zmysluplne pohnúť, mala by dobu dinosaurov, charakterizujúcu nekomplexný prístup, rýchle opustiť… 

V našej experimentálnej praxi sme pokročili do tej miery, že sme schopní realizovať astrálne projekcie nielen na úrovni jednotlivcov ale dokonca ako skupiny!

Materialisticky orientovaná veda však ani toto „nemôže„ uznať za dôkaz, pretože hoci ide o astrálne cesty v skupinách, a výsledky sú neodškriepiteľne objektívne, experimenty nespĺňajú kritéria laboratórnych pokusov. Tie sú však, ako sme už naznačili vyššie, ušité na dokazovanie fenoménov fyzických a nie mentálnych. O čo ale ide?

Napríklad, zíde sa skupinka jednotlivcov, ktorí v astrálnom projektovaní sú už, ako sa povie, za vodou, a rozhodnú sa, že sa na mimotelový výlet vydajú spoločne, akoby to bolo prevedené vo fyzických telách. Pred opustením hmotných tiel sa dohodnú, kde sa vo fyzickom svete stretnú a po exteriorizácii astrálnych vedomí tak učinia. Pokiaľ by niekto s exteriorizáciou mal problém, čo sa prirodzene stáva, iný, ktorý je už vyprojektovaný, k jeho hmotnému telu pristúpi a z tela mu pomôže. Následne sa spoločne vydajú na vopred dohodnuté miesto mítingu. Keď tam dorazia všetci, až vtedy sa rozhodnú, kam ich výlet tentoraz povedie…

Po návrate do trojrozmernej reality sa zídu ešte raz, aby si tentokrát už vo svojich fyzických telách svoje zážitky porovnali. Podľa mnohých skúseností rôznych tímov vo svete sa tieto kolektívne výlety odohrávajú presne tak, akoby boli učinené v trojrozmernej realite, teda javia sa ako objektívne. 

Vyššie uvedený pokús je identický s udalosťou, v ktorej kolektívne navštívite kino. Všetci objektívne vidíte ten istý film, no každý z vás k nemu pridáva svoje vlastné myšlienky a dojmy. Tieto mentálno-emocionálne pochody sú však od fyzickej reality veľmi dobre odizolované práve svojou úrovňou vibrácií – ide o jemnohmotný Astrál verzus hrubohmotný fyzický svet, do ktorého náleží aj práve videný film. Tu sa nemá čo zmixovať a vytvoriť chaos. V tomto prípade je úplne zrejmé, čo je fyzická realita a čo len doplňujúce subjektívne myšlienky, pocity a emócie, teda realita imaginárna. Tá vykreslenie fyzickej skutočnosti, ktorú predstavuje hmotný film premietaný v hmotnom kine, neohrozí!

Keby sa však aj kino s premietaným filmom nachádzalo vo sfére astrálnej, teda v našej hlave, mohol by vzniknúť problém. Už by totiž nič nebránilo tomu, aby sa myšlienky reprezentujúce skutočnú fyzickú realitu – kino a film – nezmiešali a prípadne nezamenili s vlastnými fantáziami. Toto by bolo možné preto, lebo fyzická realita (kino s filmom) by sa už nachádzala v rovnakom mentálnom prostredí, v akom sa odohrávajú zmienené fantázie a od seba by ich už vibračná rozdielnosť hmoty neodlišovala!

V súčasnosti našu transempirickú prax už nepovažujeme len za výskum a nejedna sa ani o žiaden koníček ale ide o spôsob existencie. Je to tak preto, lebo sme pochopili, že na svet duchov netreba veriť ale že ho stačí žiť.

Pomaly sa objavujú ďalšie a ďalšie lastovičky poznania, hoci nateraz to ešte vyzerá ako science fiction, no nepotrvá to dlho!

 

Dodatky

Nová veda by Eben Alexander MD:

MY EXPERIENCE IN COMA

At 4:30 a.m. on Nov. 10, 2008, I suddenly became very ill with acute bacterial meningoencephalitis. Within four hours, I was deep in coma; I spent the next seven days comatose, on a ventilator. Bacterial meningitis with such a rapid decline in neurologic function conferred a 90 percent mortality rate, as assessed at the time of my initial ER evaluation, but my prospects for survival rapidly worsened. My physicians at Lynchburg General Hospital in Virginia were shocked to find that I had acquired spontaneous E. coli meningitis, which has less than a one in 10,000,000 annual incidence¹. They were aided by experts at the University of Virginia, Duke, Massachusetts General Hospital and beyond in their efforts to find a cause and force a turnaround in what at first seemed to be an irreversible death-spiral as I failed to respond to triple antibiotics.

My medical history of recent travel to Israel (as part of my work coordinating global research in focused ultrasound surgery) raised great concern among my doctors. Around the time of my visit, physicians at The Tel Aviv Sourasky Medical Center had reported the world’s first well-documented case of spontaneous plasmid transfer of the Klebsiella Pneumonia carbapenemase (KPC) gene from a deadly gram-negative organism into a patient’s previously uninfected intestinal E. coli, conferring total antibiotic resistance on the latter. The terrifying implications for a disastrous pandemic if such an E. coli ever escaped the strict isolation of a hospital ICU were obvious, and my doctors considered that I might represent such a case.

My neurological examinations were consistent with diffuse cortical damage plus extraocular motor dysfunction (brainstem damage). My CT scans revealed global neocortical involvement, and, on the third day, my cerebrospinal fluid (CSF) protein was 1,340 mg/dl, my CSF white blood cell count 4,300 per mm3, and my CSF glucose level was down to 1 mg/dl (compared with the normal value of 60-80 mg/dl). I was extremely ill, with diminishing chances for survival and virtually no chance for recovery. My physicians never found a cause for my mysterious malady.

Fortunately, my E. coli finally started to respond. On the seventh day of my coma, to everyone’s surprise, I opened my eyes and started to come back. I was rapidly extubated by the shocked intensivist. A family friend who was there could not get over how my amazed expression looked more like the astonished gaze of an infant, not like what one would expect from an adult returning from an unconscious state.

A recent objective medical review of my records coordinated by Dr Bruce Greyson came to the following conclusions:

“Three physicians not associated with Lynchburg General Hospital completed an independent review of the complete medical record of Dr. Alexander’s hospitalization, and spoke with the hospital’s two consulting neurologists to gather additional information.  The records indicated that Dr. Alexander was brought to the emergency department unresponsive, with evidence of a bacterial infection, and he was assessed to have moderate brain injury, which rapidly progressed to severe brain injury over the next few hours.  Brain scans showed that the membranes covering the brain as well as the grooves in his cerebral cortex were swollen with pus-filled liquid, compressing the cortical tissue.  Laboratory examination showed evidence of a bacterial infection in his cerebrospinal fluid, due to an organism that very rarely causes meningitis in adults, and, when it does, is almost always fatal or resulting in permanent neurological deficits.  Nevertheless, after a profound near-death experience, Dr. Alexander eventually awoke from his coma, and within a few months had made what his surprised neurologists called a ‘complete and remarkable recovery’ from an illness they agreed might well have been fatal, without any residual neurological deficit.”

If one had asked me before my coma how much a patient would remember after such severe meningitis, I would have answered “nothing” and been thinking in the back of my mind that no one would recover from such an illness, at least not to the point of being able to discuss their memories. Thus, you can imagine my surprise at remembering an elaborate and rich odyssey from deep within coma that comprised more than 20,000 words by the time I had written it all down during the six weeks following my return from the hospital. My older son, Eben Alexander IV, who was majoring in neuroscience at the University of Delaware at the time, advised me to record everything I could remember before I read anything about near-death experiences (NDEs), physics or cosmology. I dutifully did so, in spite of an intense yearning to read everything I could about those subjects, based on the stunning character of my coma experience.

My meningoencephalitis had been so severe that my original memories from within coma did not include any recollections whatsoever from my life before coma, including language and any knowledge of humans or this universe. That “scorched earth” intensity was the setting for a profound spiritual experience that took me beyond space and time to what seemed like the origin of all existence.

Those memories began in a primitive, coarse, unresponsive realm (the “Earthworm’s Eye View” or EEV) from which I was rescued by a slowly spinning clear white light associated with a musical melody, that served as a portal up into rich and ultrareal realms. The Gateway Valley was filled with many earth-like and spiritual features: vibrant and dynamic plant life, with flowers and buds blossoming richly and no signs of death or decay, waterfalls into sparkling crystal pools, thousands of beings dancing below with great joy and festivity, all fueled by swooping golden orbs in the sky above, angelic choirs emanating chants and anthems that thundered through my awareness, and a lovely girl on a butterfly wing who proved months later to be central to my understanding of the reality of the experience (as reported in detail towards the end of my book Proof of Heaven). The chants and hymns thundering down from those angelic choirs provided yet another portal to higher realms, eventually ushering my awareness into the Core, an unending inky blackness filled to overflowing with the infinite healing power of the all-loving deity at the source, whom many might label as God (or Allah, Vishnu, Jehovah, Yahweh – the names get in the way, and the conflicting details of orthodox religions obscure the reality of such an infinitely loving and creative source).

While writing it all up weeks later, God seemed too puny a little human word with much baggage, clearly failing to describe the power, majesty and awe I had witnessed. I originally referred to that deity as Om, the sound that I recalled from that realm as the resonance within infinity and eternity. Many lessons were taught in that core realm, with all of the higher dimensional multiverse collapsed down into a complex “oversphere” that served as a tool in advancing some of the deeper lessons. All of my understanding of space, time, mass, energy, information, soul journeys, causality, the afterlife, reincarnation, meaning and purpose took on extraordinary relationships that I am even now just beginning to unravel. I cycled through those spiritual realms from the lowest EEV all the way back to the Core multiple times, offering a rich spiritual odyssey that completely defies any conventional scientific understanding, given the duration and severity of my meningoencephalitis. Given those medical facts, my brain was incapable of providing any hallucination, dream or psychic drug effect, due to the global damage of my neocortex so apparent from my neurologic exams, scans and laboratory values.

My coma taught me many things. First and foremost, near-death experiences, and related mystical states of awareness, reveal crucial truths about the nature of existence. Simply dismissing them as hallucinations is convenient for many in the conventional scientific community, but only continues to lead them away from the deeper truth these experiences are revealing to us. The conventional reductive materialist (physicalist) model embraced by many in the scientific community, including its assumption that the physical brain creates consciousness and that our human existence is birth-to-death and nothing more, is fundamentally flawed. At its core, that physicalist model intentionally ignores what I believe is the fundament of all existence — consciousness itself.

NDEs such as mine then represent the tip of the spear in a rapidly progressing enlightenment of the scientific community around the mind-brain relationship, and our understanding of the very nature of reality. The world will never be the same.

 

MOJE SKÚSENOSTI V KÓME

10. novembra 2008 o 4:30 som náhle veľmi ochorel na akútnu bakteriálnu meningoencefalitídu. Do štyroch hodín som bol hlboko v kóme; Nasledujúcich sedem dní som strávil v kóme na ventilátore. Bakteriálna meningitída s takým rýchlym poklesom neurologických funkcií spôsobila 90-percentnú úmrtnosť, ako bolo hodnotené v čase môjho počiatočného hodnotenia ER, ale moje vyhliadky na prežitie sa rýchlo zhoršili. Moji lekári vo Všeobecnej nemocnici v Lynchburgu vo Virgínii boli šokovaní, keď zistili, že som dostal spontánnu meningitídu E. coli, ktorá má menej ako jednu z 10 000 000 ročných incidencií1. Pomáhali im odborníci z University of Virginia, Duke, Massachusetts General Hospital a mimo nej v ich úsilí nájsť príčinu a prinútiť zvrat v tom, čo sa spočiatku zdalo byť nezvratnou špirálou smrti, keďže som nereagoval na trojité antibiotiká.

Moja anamnéza nedávneho cestovania do Izraela (ako súčasť mojej práce koordinácie globálneho výskumu zameranej ultrazvukovej chirurgie) vyvolala u mojich lekárov veľké znepokojenie. Približne v čase mojej návštevy lekári z The Tel Aviv Sourasky Medical Center oznámili prvý dobre zdokumentovaný prípad na svete spontánneho plazmidového prenosu génu karbapenemázy Klebsiella Pneumonia (KPC) zo smrteľného gramnegatívneho organizmu do predtým neinfikovaného čreva pacienta. E. coli, ktoré udeľujú celkovú rezistenciu na antibiotiká. Desivé dôsledky pre katastrofálnu pandémiu, ak by takáto E. coli niekedy unikla prísnej izolácii nemocničnej jednotky intenzívnej starostlivosti, boli zrejmé a moji lekári usúdili, že by som mohol predstavovať takýto prípad.

Moje neurologické vyšetrenia boli v súlade s difúznym kortikálnym poškodením plus extraokulárnou motorickou dysfunkciou (poškodenie mozgového kmeňa). Moje CT vyšetrenia odhalili globálne neokortikálne postihnutie a na tretí deň som mal proteín v mozgovomiechovom moku (CSF) 1 340 mg/dl, počet bielych krviniek v CSF 4 300 na mm3 a hladina glukózy v CSF bola znížená na 1 mg/dl. (v porovnaní s normálnou hodnotou 60-80 mg/dl). Bol som mimoriadne chorý, šance na prežitie sa zmenšovali a na uzdravenie som sa prakticky nedostal. Moji lekári nikdy nenašli príčinu mojej záhadnej choroby.

Našťastie moja E. coli konečne začala reagovať. Na siedmy deň mojej kómy som na prekvapenie všetkých otvoril oči a začal som sa vracať. Šokovaný intenzivista ma rýchlo extuboval. Rodinný priateľ, ktorý tam bol, sa nevedel preniesť cez to, že môj užasnutý výraz vyzeral skôr ako udivený pohľad dojčaťa, nie ako to, čo by sa dalo očakávať od dospelého vracajúceho sa z bezvedomia.

Nedávna objektívna lekárska kontrola mojich záznamov, ktorú koordinoval Dr Bruce Greyson, dospela k týmto záverom:

„Traja lekári, ktorí nie sú spojení so Všeobecnou nemocnicou Lynchburg, dokončili nezávislú kontrolu kompletného zdravotného záznamu o hospitalizácii doktora Alexandra a porozprávali sa s dvoma konzultačnými neurológmi nemocnice, aby získali ďalšie informácie. Záznamy naznačovali, že doktora Alexandra priviedli na pohotovosť nereagujúceho, s dôkazmi o bakteriálnej infekcii, a zistilo sa, že má stredne ťažké poranenie mozgu, ktoré v priebehu niekoľkých hodín rýchlo prešlo do vážneho poranenia mozgu. Skenovanie mozgu ukázalo, že membrány pokrývajúce mozog, ako aj ryhy v jeho mozgovej kôre boli opuchnuté tekutinou naplnenou hnisom, čo stláčalo kortikálne tkanivo. Laboratórne vyšetrenie preukázalo bakteriálnu infekciu v mozgovomiechovom moku spôsobenú organizmom, ktorý u dospelých spôsobuje meningitídu veľmi zriedkavo, a ak sa tak stane, je takmer vždy smrteľná alebo vedie k trvalým neurologickým deficitom. Napriek tomu sa po hlbokom zážitku na prahu smrti doktor Alexander nakoniec prebudil z kómy a v priebehu niekoľkých mesiacov dosiahol to, čo jeho prekvapení neurológovia nazvali „úplným a pozoruhodným uzdravením“ z choroby, o ktorej sa zhodli, že by mohla byť smrteľná bez akýkoľvek zvyškový neurologický deficit.“

Keby sa ma niekto pred kómou spýtal, koľko si pacient po takej ťažkej meningitíde zapamätá, odpovedal by som „nič“ a v kútiku duše som si myslel, že z takejto choroby sa nikto nezotaví, aspoň nie že môžu diskutovať o svojich spomienkach. Viete si teda predstaviť moje prekvapenie pri spomienke na prepracovanú a bohatú odyseu z hlbokej kómy, ktorá obsahovala viac ako 20 000 slov, kým som to všetko napísal počas šiestich týždňov po mojom návrate z nemocnice. Môj starší syn Eben Alexander IV., ktorý v tom čase študoval neurovedu na univerzite v Delaware, mi poradil, aby som si zaznamenal všetko, na čo si spomeniem, skôr ako si prečítam niečo o zážitkoch na prahu smrti (NDE), fyzike alebo kozmológii. Poslušne som to urobil, napriek intenzívnej túžbe prečítať si o týchto témach všetko, čo som mohol, na základe ohromujúceho charakteru môjho zážitku z kómy.

Moja meningoencefalitída bola taká vážna, že moje pôvodné spomienky z kómy neobsahovali žiadne spomienky.

 

 

Gene Cernan, APOLLO 10 & 17: Musel existovať niekto väčší ako vy, a väčší ako ja, a čiste zo spirituálneho hľadiska, nie náboženského, musí existovať stvoriteľ vesmíru, ktorý stoji nad tými náboženstvami, ktoré sme si vymysleli, aby riadili naše životy…

Toto je jasné od doby, čo sa objavila tzv. temná hmota a temná (neviditeľná a nemerateľná) energia, ktorá tvorí viac ako 70% obsahu nami poznaného Vesmíru. Avšak podaktorí vedci sú v poznaní ešte ďalej a vedia, že najviac má čo do toho povedať to, čo všetci poznáme, pretože ním v podstate sme – vedomie. Vedomie generuje a riadi všetky možné (fyzické aj metafyzické) energie a dáva im zmysel – tvorí tým viac-dimenzionálnu realitu, v ktorej niektoré dimenzie (nejde o fyzické ale o metafyzické) nemajú ako počiatok tak koniec. Preto vedomie nikdy a nikde nevzniká a rovnako nezaniká – jednoducho Je…

 

Zaujímavá úvaha, ktorú ale hovoria fyzici, ktorí nikdy nezažili vedomé astrálne projektovanie ani žiadne iné paranormálne aktivity: 
Fyzici hovoria, že vedomie by mohlo byť stavom hmoty

Veda a výskum Research Overview  of the Monroe Institute

Rozhlasové besedy s Mgr. Petrom Marmanom, PhD okrem iného aj o lucidnom snívaní: Relácie rádia Slobodný vysielač

Opravdu vidí duchy?
Výzkum potvrzuje, že kočky a psi vidí frekvence, které my nevidíme
21.2.2018 by redakce

V médiích se v poslední době opakovaně objevují informace o tom, že čím dál tím více vědců uznává schopnost koček, psů a jiných zvířat vnímat frekvence, kterých člověk neumí vnímat.
Když začneme tuto problematiku zkoumat trochu blíž, pak zjistíme, že kromě duchovních vysvětlení, schopnost koček, psů a jiných zvířat vnímat určité frekvence je naplno potvrzena právě vědeckým výzkumem.

Odlišnost vnímání zvířat
Vysvětlení je velice jednoduché: vědci tvrdí, že kočky a psi mají schopnost vidět UV záření a některé jiné typy záření, které sítnice lidského oka neumí zachytit.
Ještě donedávna převládal názor, že všichni savci mají podobnou stavbu oka jako člověk, z čehož vyplývalo, že nemají schopnost rozpoznat ultrafialové záření.
Avšak novější vědecké poznatky potvrzují, že mnoho savců má schopnost vidět ultrafialové, jakož i jiné druhy záření.
Jeden z výzkumů, který byl před několika lety proveden na City University v Londýně, přinesl důkazy, které jen potvrzují rozdíly v zraku u různých druhů savců.

Historička a spisovatelka Kerri Fivecoat-Campbell se pro žurnál o zvířatech Pet MD vyjádřila následovně:
„Zažili jste již někdy ten pocit, že vaše kočka nebo pes vidí něco, co my nevidíme? Podle nejnovějších vědeckých zjištění naše předtucha nemusela být daleko od pravdy.
Věda totiž tvrdí, že kočky, psi a některé jiné savce mají schopnost vidět ultrafialové záření, díky čemuž vidí svět úplně jinak, než jak ho vidí člověk.
Lidské oko umí vnímat jen to světlo, které se nachází ve spektru od červeného po fialové záření. A vlnová délka UV záření se nachází vně tohoto viditelného spektra.
Čočka lidského oka je stavěna tak, že brání pronikání UV záření do oka, čímž zabraňuje dopadání UV záření na sítnici.
A vědci si ještě donedávna mysleli, že většina savců má čočku podobnou té, kterou má člověk.
Avšak vědci prozkoumali stavbu čočky u některých mrtvých savců včetně koček, psů, opic, pand, ježků a fretek.
Během zjišťování množství světla, které čočkou proniká až k sítnici, dospěli k závěru, že některé savce, o kterých jsme si donedávna mysleli, že UV záření nevidí, ho ve skutečnosti vidí.“

Metafyzický rozměr vnímaného spektra u zvířat
Markab Algedi, vědec z North Highlands v Kalifornii, se však domnívá, že schopnost některých savců vnímat ultrafialového a jiného záření má hlubší, metafyzický rozměr.
Algedi na podporu svého tvrzení uvádí situace, kdy jeho kočky viděly věci, které on neviděl.

Například často u svých koček pozoroval, jak tlapkou mlátí do prázdného prostoru, mňoukají, syčí, nebo vydávají různé zvuky jako reakci na jevy, které člověk svými smysly nemá jak zpozorovat.

Markab Algedi se svou mladší sestrou však zpozorovali toto neobyčejné chování jejich kočky v největší míře právě těsně poté, co jim zemřel otec.
Jejich kočka, která se jmenuje Double Stuff, opakovaně mlátila tlapkami do prázdného vzduchu, celou dobu velice zvláštně mňoukala a honila se za něčím neviditelným po celé místnosti.
Zdálo se, jako kdyby se pokoušela na to vyskočit ve vzduchu a celou dobu to pozorovala očima pohybovat se u stropu.
Zkrátka, vypadalo to tak, jako kdyby se u stropu vznášel nějaký duch nebo bytost, kterou viděla jen jejich kočka.
Markab Algedi k tomu dodává, že během tohoto zvláštního zážitku v jeho obydlí nepůsobilo žádné neobvyklé ultrafialové záření. Proč se pak jeho kočka začala honit za nějakou neviditelnou věcí? A zejména hned poté, co mu umřel otec?

Stínoví lidé a spánková paralýza
Aby toho nebylo málo, sestra Markaba Algediho několik týdnů po zážitku s jejich kočkou začala vidět tzv. „stínové lidi“. Vidět stínové lidi je jev, který se objevuje u osob, které trpí spánkovou paralýzou.
V době, kdy viděla tyto stínové bytosti v blízkosti svého domu (za předpokladu, že nešlo o optický klam), se jejich kočka začala chovat divně a vystrašeně.
Začala mňoukat, syčet a dělat stejné věci jako nedávno, avšak tentokrát byla vystrašená, a ne rozdivočená a zaujatá jako dříve…
Také míváte někdy ten pocit, jako kdyby se ve vaší blízkosti nacházela nějaká neviditelná bytost? Podobně jako ultrafialové paprsky, které na nás působí, ale my jich nevnímáme?
A že pouze některá zvířata mají schopnost jich vnímat nebo alespoň vytušit jejich přítomnost?

Popsali jsme příběh Algediovců z Kalifornie, kteří tento pocit znají z vlastní zkušenosti, ale podobných případů existuje určitě mnohem více.
Zpracovala: Mocvědomí.cz

 

Potvrzeno vědou – emoce mají sílu měnit hmotný svět!

3.3.2018 by redakce

 

Těžko si lze představit nějaký jiný objev, na který by mohli být vědci více hrdí. Máme zde na mysli výsledky tří samostatných vědeckých výzkumů, které jen nedávno potvrdily, že lidská mysl a emoce mají sílu doslova měnit hmotný svět kolem nás.

Tento neobyčejný objev způsobil mezi vědci velký rozruch, a proto si nepochybně zaslouží i naši pozornost.

Experiment s lidskou DNA

V jednom z experimentů byl použit extrahovaný vzorek lidské DNA, která byla hermeticky uzavřena a uložena v kovové nádobě.

Dárce vzorky DNA, který v experimentu zároveň plnil úlohu testované osoby, se během experimentu nacházel v jiné místnosti než nádoba s obsahem jeho DNA.

Vědci pak tuto testovanou osobu vystavili působení emočních pobídek, čehož výsledkem byla změna struktury nejen DNA v jeho těle, ale i změna v DNA, která se nacházela ve vedlejší místnosti!

Konkrétně, když emoce testované osoby byly negativní, procesy probíhající v DNA se začaly výrazně zpomalovat a komplikovat, a naopak, když emoce testované osoby byly pozitivní, pozorovaná DNA se uvolnila a procesy v ní začaly probíhat optimálně.

Vědci neměli jinou možnost než na základě pozorovaného jevu dospět k závěru, že „lidské emoce mají schopnost působit na hmotný svět způsobem, který se příčí známým a platným fyzikálním zákonům.“

Experiment s bílými krvinkami

V dalším experimentu byly testovaným osobám odebrány vzorky leukocytů (bílých krvinek). Tyto vzorky byly potom umístěny do speciální komory, v níž bylo zařízení pro měření elektrického náboje bílých krvinek.

Testované osoby – dárci se znovu nacházely v jiné místnosti než vzorky jejich krvinek. Zde jim byly promítány různé videoklipy, které plnily úlohu „emočních pobídek“.

Jak jsme již zmínili, i v tomto druhém experimentu byly vzorky DNA (bílé krvinky) testovaných osob umístěné v samostatné místnosti. A stejně jako v předešlém experimentu, změny v DNA přesně odpovídaly změnám v emocích u testovaných osob a probíhaly přesně ve stejném čase.

Názorně si to můžeme představit tak, že křivka, která zobrazuje změny v lidské DNA se doslova shodovala s křivkou, která zobrazuje průběh a změny v emocích u testovaných osob.

Aby toho nebylo málo, v tomto výzkumu se také zjistilo, že emoce ovlivňovaly procesy probíhající v DNA až do vzdálenosti 50 mil!

Emoce však mají schopnost ovlivňovat procesy probíhající v DNA pravděpodobně na mnohem větší vzdálenost, protože vědcům se v době provádění tohoto experimentu nepodařilo narychlo najít laboratoř, která by se od nich nacházela dál než 50 mil.

A stejně i v tomto případě vědci na základě výsledků experimentu dospěli k závěru, že DNA má schopnost komunikovat v čase a prostoru takovým způsobem, který se vymyká fyzikálním zákonitostem, alespoň tak jak jsme je chápali dosud.

Experiment s fotony

V této oblasti byl proveden ještě i třetí samostatný experiment. V tomto experimentu vědci zkoumali chování fotonů (fotony jsou částice světla) ve vakuu. Vědci pak do tohoto vakua vložili vzorek DNA – fotony se okamžitě přestaly pohybovat náhodně a namísto toho svým pohybem začaly přesně opisovat strukturu DNA. Vědci se k tomu vyjádřili následovně: „Sami jsme zaskočeni zjištěním, že fotony se přestaly pohybovat náhodně a že svůj pohyb podřídily struktuře DNA. Nemáme proto na výběr a musíme připustit tu možnost, že existuje nějaké pole energie, o kterém zatím nic nevíme.“ Tito vědci také dále poukázali na skutečnost, že DNA fyzicky ovlivnila pohyb fotonů, jakož i na fakt, že výsledky předchozích dvou výzkumů plně podporují správnost jejich zjištění.

 

Závěr

Když si dáme dohromady všechna zjištění a výsledky těchto tří experimentů, nemáme mnoho jiných možností než konstatovat, že vzájemné působení člověka a jeho DNA probíhá mimo čas a prostor.

Nebo řečeno jinak, lidé si sami vytvářejí svou skutečnost tím, že si sami vybírají, jaké pocity a emoce chtějí ve svém životě zažívat. ZDROJ

 

Vesmír bol stvorený, tvrdí vedec svetovej extratriedy Michio Kaku

Michio Kaku, profesor teoretickej fyziky a spolutvorca svetoznámej teórie strún, je presvedčený, že vesmír nevznikol náhodou. Poukazuje na existenciu Boha pomocou teórie strún.

Dospel som k záveru, že žijeme vo svete, ktorý sa riadi pravidlami, ktorý vytvorila inteligencia, nie ako napríklad v počítačovej hre, ale samozrejme nepredstaviteľne zložitejšom a nepochopiteľnom, vyhlásil podľa Geophilosophical Asociation of antropological and cultural studies. Jeho vyhlásenie podráždilo vedeckú komunitu, pretože to nie je žiadny vedec druhej kategórie, práve naopak Dr. Kaku je považovaný za jeden z jej najuznávanejších a najvýznamnejších hlasov.

Dr. Kaku pokračoval v Einsteinovom hľadaní Teórie všetkého, snaží sa zjednotiť štyri základné sily vesmíru – silnú a slabú jadrovú silu, gravitáciu a elektromagnetizmus. Samotný účel fyziky, hovorí Kaku je nájsť rovnicu, ktorá nám umožní zjednotiť všetky sily prírody a umožní nám čítať Božiu myseľ. Vzhľadom na to, že teória strún by mohla poskytnúť jednotný popis gravitácie a fyziky častíc, to je považovaná za kandidáta na teóriu všetkého. Teória strún okrem iného vysvetľuje, prečo sa môžu malé kvantové častice len tak objaviť a zase zmiznúť.

K záveru o inteligencii stojacej za vesmírom, Michia priviedli hypotetické častice, Tachyóny. Konkrétne primitívne semi-radius Tachyóny – častice, ktoré sa vždy pohybujú rýchlejšie ako svetlo, a ktoré sú schopné uvoľňovať materiál alebo vákuum medzi časticami hmoty, stranou vplyvu okolitého vesmíru. Keď pozoroval správanie týchto Tachyónov pri niekoľkých pokusoch, došiel k záveru, že ľudia žijú v matrici a svet riadi zákonmi a princípmi inteligentného architekta. To znamená, že so všetkou pravdepodobnosťou existuje nejaká neznáma sila, ktorá všetko riadi, poznamenal. Riešením podľa neho je, že Boh je matematik. Mnoho fyzikov však verí, že tieto častice nemôžu existovať, pretože nie sú v súlade so známymi fyzikálnymi zákonmi.

Kaku je ale presvedčený, že žijeme v Matrixe. V jeho chápaní je vesmír symfóniou vibrujúcich strún vychádzajúcich z Božej mysle, rezonujúce cez jedenásťrozmerný hyperpriestor.

Japonsko-americký fyzik hovorí, fyzici sú jediní vedci, ktorí môžu vysloviť slovo Boh a nečervenať sa.

Pre mňa je jasné, že žijeme v pláne, ktorý sa riadi pravidlami, ktoré boli vytvorené a tvarované univerzálnou inteligenciou a nie náhodou, dodáva. Zdroj

 

 

 

Súvisiace články 
Meditačný tranz pomocou špičkových technológií
Inteligencie & Schopnosti 
Astrál ako stoka mysle?
Racionalita verzus Iracionalita
Stanislav Grof 
Robert Allan Monroe 
Michio Kaku 
Důkazy mimotělesného putování
    Je Boh výtvorom Darwinovej evolúcie?
     Vnímanie v rôznych prostrediach reality
 Ako nazerať na súhvezdia Zverokruhu
Veda o Lucidnom snívaní 
Opresia, Obsesia a Posesia

Peter & Spol